Bezradní

-2-

"Čo tu robíš?" Ozval sa za mnou hlas môjho obľúbeného kolegu.

"Pracujem. Už tri roky. Nevšimol si si?" Podpichla som ho ako obvykle.

"Veľmi vtipné. Prečo si nezostala ešte doma? Bez urážky, ale vyzeráš strašne."

"Ou, vďaka. Ty vieš ako žene polichotiť. Ale nechcem byť doma. Potrebujem sa rozptýliť." 

"Choď k mame." Navrhol mi s dobrým úmyslom, takže som ho musela vyviesť z omylu.

"Bola som tam predvčerom. Už som celkom okej, ale vždy keď vidím jej červené oči, zas sa rozrevem. A to už je dva týždne od pohrebu." Oprel sa o pult a podoprel si hlavu rukou. 

"Mala by si za ňou zájsť." Jeho sivé oči ma ako obvykle donútili súhlasiť.

"Možno." Vzala som handru a šla som pretrieť stoly, kým prídu prví ľudia. 

"Je v tom veľkom dome sama. Potrebuje spoločnosť. Možno by sa mala presťahovať k tebe. Alebo ty k nej. Zatiaľ by som sa ti staral o byt ja."

"Veľmi dobrý pokus ale to ti nevyjde. Viem, že na ten byt máš zálusk, odkedy som ho kúpila. Ale ja sa odtiaľ nepohnem! No k mame asi predsa len zájdem. Večer. Teraz si chcem vyčistiť hlavu aspoň na pár hodín."

"V tom prípade viem jeden liek." Prebehol k počítaču a ja som tušila, čo asi robí. Ako inak hľadal našu obľúbenú pesničku. Tancovali sme na ňu kedysi na diskotéke, kde ma Elliot prvý raz opil. Hoci mi chýbal a bolo mi smutno, pri prvých tónoch som sa musela usmiať. Keď ešte k tomu začal Teo spievať, chcela som vytiahnuť mobil a jeho vystúpenie potom hodiť na internet. Namiesto toho som ale zahodila handru a začala tancovať. Pred týždňom sme ťa pochovali, ale ja som aj tak mala nutkanie pri tejto piesni nesedieť. Mala som pocit, akoby si bol zasa pri mne. Akoby si ma šteklil a strapatil mi vlasy, tak ako vtedy. Videla som tvoj úsmev, tvoje modré oči. Pripomenulo mi to mamu a tak som si povedala, že za ňou predsa len pôjdem. No keby som tušila, čo ma tam bude čakať, radšej by som zostala v práci. 

Sotva som otvorila dvere, všimla som si pri dverách mužské topánky. Určite neboli Elliho, mama už všetky zbalila do krabíc. Nemusela som ani vojsť do obývačky, pretože ma návštevník sám prekvapil príchodom na chodbu. 

"Čo tu robíš?"

"Tvoja mama ma pozvala."

"Robíš si srandu? Vypadni!" 

"Ale.."

"Vypadni!" Skríkla som po ňom s rukou natiahnutou ku dverám.

"Okej." Vzal si bundu a šiel.

"Prečo si to urobila?" Nahnevane na mňa pozrela mama s horúcou kávou pripravenou na tácke.

"Nemôžem toho chalana ani vidieť! Nemôžeš sem pozývať niekoho, kvôli komu sa Elli predávkoval! Nemôžeš sem pozývať chalana, kvôli ktorému je môj brat mŕtvy!"

Mama sklonila hlavu a mlčala. 

"Čo ťa to vôbec napadlo?"

"Harry nechcel ísť na kar, tak som ho pozvala k nám." 

"Čože?" Neverila som vlastným ušiam.

"Prečo sa tak hneváš?" Pozrela na mňa so slzami v očiach a ja som už nevydržala. Pohľad na ňu sa mi zahmlil, hrdlo sa stiahlo.

"Ako sa na to vôbec môžeš pýtať? Dobre to vieš! Nerozumiem ti. Prečo si k nemu milá? Urobil príšernú vec!"

"Každý robí chyby." Toto nemohla myslieť vážne.

"Chyby? Chyba je, keď si niekto objedná čaj a ja mu prinesiem kávu. To, čo spravil on je neodpustiteľné." Mama položila tácku späť do kuchyne a utrela si slzy.

" To, že sa na neho budeš hnevať nám Elliota nevráti." Vzdychla som si s ironickým úškrnom.

"Ja viem. Ale nechci odo mňa, aby som na to zabudla. Pretože to nemôžem." Nervózne si prečesala hnedé vlasy, v ktorých sa leskli šediny. 

"Ten chlapec to ľutuje. Sám si to bude vyčítať do konca života." Ona ho po tom ešte obhajuje? Vari sa zbláznila?

"Dobre. Len nech si to vyčíta. Pretože tak to má byť. Potom, čo urobil nemá právo pokojne spať."

"Ako môžeš byť taká?" Šepla mi mama vyčítavo.

"Ako môžeš byť ty taká dobrá? Ten sviniar ti zabil jediného syna." Opäť sklonila hlavu a znova sa rozplakala.

"Prídem inokedy." Dodala som a rýchlo odišla. Úplne som ignorovala jej plač. Moja mama bola odjakživa dobrý človek a ani na mňa sa nedokázala dlho hnevať. Ale v tejto situácii som jej postoj absolútne nechápala. Chcela som len jednu vec. Aby namiesto môjho brata umrel radšej on.