Bezradní

- 63 -

"Dobrý deň." Pozdravila som Harryho mamu, keď zaklopala na dvere môjho bytu. Vyzula sa a v tichosti vošla dnu. Vzala som jej bundu a zavesila ju na vešiak. Bola som sama nervózna ale nevedela som si predstaviť, čo prežívajú oni dvaja. Prešli sme do obývačky ale ona zostala stáť vo dverách.

"Ahoj." Vykoktal na ňu pozdrav Harry. Okamžite sa jej zahmlili oči slzami, keď jej zrak spočinul na ňom. 

"Ahoj, Harry." Odpovedala a zdráhala sa vstúpiť. 

"Nech sa páči." Pozvala som ju k nám s milým úsmevom. Harry si začal šúchať rukou po hánkach, ktoré už mal čiastočne zahojené, preto som mu rýchlo chytila ruku, aby sa trochu upokojil. Veľmi to nepomohlo, ale aspoň mu znova nezačne po rukách tiecť krv. 

"Posaďte sa." Oslovila som ju, keď stále stála zatiaľ čo my sme sa usadili na stoličky. Chvíľu bolo ticho. Nikto z nich nič nevravel. Hľadeli do zeme.

"Ako sa máte?" Spýtala som sa jej, aby som aspoň nejako rozprúdila konverzáciu.

"Dobre, ďakujem. A vy?"

"Fajn. Sme radi, že ste prišla. Však?" Obrátila som sa k Harrymu, ktorý na mňa bezradne hľadel svojimi vystrašenými modrými očami.

"Áno. Samozrejme." 

"Dáte si kávu alebo čaj?" 

"Čaj, ďakujem." Odišla som pripraviť vodu do kanvice a ponáhľala som sa späť, pretože tí dvaja zrejme sami slovo medzi sebou nenájdu.

"Prečo mame nepovieš, ako sa ti darí v práci?" Vyzvala som ho a zdvihla som na neho obočie. Prekvapene na mňa pozrel a ruky si schoval pod stehná, aby sa znova nezačal škriabať.

"Je to super. Včera nám prišli súčiastky a jednému susedovi sme spravovali brzdy." 

"To je fajn. Som rada, že máš prácu." Venovala mu úprimný úsmev po ktorom sklonil hlavu. Tak veľmi sa hanbil. Musela som to z neho dostať, inak sa tu o chvíľu zosype.

"Tak jej to povedz! Nemôžem sa na vás dívať!" Harry otvoril ústa, ale stále mlčal. Nervózne si prečesal vlasy a tvári si skryl do dlaní. Odbehla som zaliať čaj a priniesla som ho na stôl. Sadla som si na svoje miesto a chytila Harryho za ruku.

"Do toho! Neboj sa!" Povzbudzovala som ho a on sa konečne odhodlal.

"Mama tak hrozne ma to všetko mrzí! Ja... Ani neviem, kde mám začať. Choval som sa príšerne. Viem, že mám toho na svedomí priveľa. Doteraz nerozumiem, ako mi Finley mohla odpustiť. A bál som sa poprosiť o prepáčenie teba, pretože som ti ublížil omnoho viac. Ale ak by si mohla... Bola by si schopná...? Odpustíš mi?" Kým skončil, jeho mame už tiekli slzy po lícach ako vodopád. Utrela si ich vreckovkou, ktorú vytiahla z kabelky a zahľadela sa na neho s takou nehou, akej je schopná len mama.

"Harry, synak. Iste, že ti odpustím." Harry si vzdychol a stisol moju ruku. 

"Hovorila som ti to." Usmiala som sa na neho a on mi úsmev opätoval. 

"Mali by ste spolu niekam zájsť. Aby ste dohnali ten čas. Možno sa niekam prejsť?" Navrhla som im ale netvárili sa príliš nadšene. Ešte stále bola medzi nimi značná nervozita, akoby sa po prvý krát stretli. A pritom spolu žili roky. To, čo sa stalo stačilo, aby sa od seba tak veľmi odcudzili. 

"Radšej by som, ak by si s nami išla aj ty. Ak to mame nebude vadiť." Potriasla hlavou a neisto na mňa pozrela.

"Nevadí. Ako sa má mama?" Obrátila sa na mňa s otázkou. Netušila som, či ju to naozaj zaujíma, alebo chce len zmeniť tému. Každopádne náš rozhovor už prúdil v uvoľnenejšom duchu. Keď asi o dve hodiny odchádzala, Harry sa ponúkol, že ju odprevadí a ja som šla s nimi. 

Došli sme až k jej domu a ona ma silno objala.

"Ďakujem." Viac mi nepovedala, ale v tom stisku bolo všetko, čo mala na srdci. Tak trocha som si uvedomovala, že by sa Harry bezo mňa možno nikdy neodvážil zavolať jej a už vôbec nie sa s ňou stretnúť. A pritom to dopadlo tak dobre. Priam fantasticky. Chvíľu sme tam stáli, mama na neho neisto hľadela. 

"Môžem ťa objať?" Spýtal sa jej so strachom v hlase a ona sa k nemu bez rozmyslu a s úsmevom naklonila. Po líci jej zišla ďalšia slza a zmizla v kútiku úst.

"Som rada, že si sa takto rozhodol. Dúfala som, že sa to raz stane." Rozlúčila sa s nami a pobrala sa domov. A my takisto. 

Obaja sme si vydýchli, usmievali sme sa a kráčali v pokoji domov. Vyrušilo nás však hasičské auto, ktoré sa hnalo oproti. Mala som pri pohľade naň zlé tušenie. A ako obvykle, som sa nemýlila.