Bezradní

- 69 -

Dvere sa otvorili a Harryho oči na mňa prekvapene hľadeli. 

"Idem si po veci." Riekla som hneď a prešmykla sa okolo neho dnu. V spálni som vytiahla z pod postele tašku a začala som do nej hádzať oblečenie zo skrine.

"Vravela si, že prídeš ráno." 

"Rozmyslela som si to." Odvetila som stroho a ďalej pchala veci do tašky. Srdce mi búšilo ako šialené, stál vo dverách a len sa na mňa pozeral. Čakala som, že niečo povie ale on mlčal. Akoby sa na mňa pozerala socha. 

"Chcela si, aby som bol pri tom. Čakáš že ťa zastavím?" Spýtal sa ma tónom, z ktorého som nevedela nič vyčítať a nechcela som sa na neho pozrieť, pretože sa mi do očí tlačili slzy.

"Myslíš si, že by som mal. Myslíš si, že ti krivdím. Že ty si tá obeť, však?" Bola som ticho. Chcela som mu povedať, že presne tak to je. Že mi ublížil a absolútne ho to nezaujíma. Po tom všetkom, čo som pre neho spravila.

"Neurobím to. Pretože to tak nie je." Pokračoval. Prešla som do kúpeľne a do bočného vrecka ukladala šampón a ostatné.

"Som vlastne rád, že si prišla. Ešte jednu vec som ti chcel povedať." Otočila som k nemu tvár. Ruku som mala natiahnutú ku skrinke za zrkadlom. Zastala som v pohybe a vpila sa do jeho očí. 

"Čo?" Spýtala som sa šeptom potláčajúc slzy.

"Viem, že si sa na mňa vypytovala chalanov. Celé tie dva roky. Ben sa mi s tým priznal len nedávno. Neverím, že si mi fakt celú tú dobu neverila. A tvárila si sa, ako je všetko okej. Do očí si mi klamala! Od hocikoho by som čakal taký podraz, ale od teba nie! Dva roky si zo mňa robila debila! Dva roky! Mal som si domyslieť, že mi nikdy nebudeš veriť, že som čistý. Ošetrovala si mi ruky a pritom si sa vypytovala, či som si od nich niečo nekúpil. Si taký neuveriteľný pokrytec! Bože!" Náhle sa odmlčal a odvrátil odo mňa zrak. Zostala som tam stáť, zvesila som ramená. Hľadala som vhodné slová, ale v tejto chvíli nijaké neboli. Nič som nemohla povedať. Nič, čo by to ospravedlnilo. Mal pravdu. Vo všetkých bodoch ma usvedčil. Ak by sme boli na súde, išlo by ho prehratý proces a mňa by práve odvádzali do cely. 

"Bála som sa..." Vyslovila som napokon snažiac sa o posledné ospravedlnenie.

"Prestaň, prosím ťa! Je mi z toho zle! Vedela si o všetkých sračkách čo sa mi odohrávali v hlave. Ty si bola tá, ktorej som sa zdôveroval, vedela si všetko. Všetko! Odkedy sme boli spolu, bola si tá, ktorá pre mňa znamenala útočisko. Stále som si myslel, že pre teba nie som dosť dobrý. Že si zaslúžiš lepšieho. Snažil som sa. Tak sakramentsky som sa snažil aby som odčinil to, čo bolo predtým. Tak hrozne ma to všetko mrzelo. A ty si ma odrbávala. Celú tú dobu. Poza môj chrbát si si zisťovala, čo robím. Mohol som si zohnať matroš od hocikoho, mohol som húliť denno denne bez toho, aby si to vedela. Ale ja som to nespravil. Ani raz! Lenže ty si ma aj tak podozrievala. Dva roky si ma klamala, pretože si ma brala ako feťáka. Stále ma tak vidíš. Ešte aj teraz!" Pozrel na mňa s uslzenými očami, päste mal zaťaté. 

"Vezmi si všetko a choď! Už ti nemám čo povedať!" Utrel si líca a vyšiel z kúpeľne. Nepohla som sa. Ešte chvíľu som tam stála na mieste, z očí mi prúdili slzy. 

Toto bol ten impulz, ktorý to všetko spôsobil. Nešlo o mamu, nešlo o byt ani o peniaze. Vedel, že som ho klamala. Vedel, že som mu neverila, že som ho podozrievala. V ten moment som sa začala pýtať o koho som sa vlastne celú tú dobu bála? O neho? Či o seba? 

Istá časť mňa to chcela urovnať. Ale nemala som na to odvahu ani silu. Nemala som mu čo povedať. Nemala som sa ako vykrútiť, nemala som sa ako ospravedlniť. Nešlo to. Zbalila som si zvyšok vecí a pobrala sa k dverám. Harry sedel za stolom v kuchyni. Venovala som mu posledný pohľad, ale on mal tvár prikrytú rukami. Bytom sa ozývali tlmené vzlyky. A potom, že chlapi neplačú. 

Chcela som k nemu pribehnúť a odprosiť ho, ale nemala som na to právo. Ublížila som mu. Pred dvoma rokmi som ho vinila zo smrti brata, ktorá nebola jeho vinou. Odpustila som mu to. Zaslúžil si to odpustenie. Choval sa ku mne viac než dobre. Kým mama neochorela. Dva roky tu pre mňa bol. Spoliehal sa na mňa. Miloval ma. A ja som ho sklamala. Podviedla som ho. Trhalo mi srdce vidieť ho s plačom sedieť za stolom. Preto som rýchlo siahla po kľučke a vybehla na chodbu. Letela som domov pomedzi kvapky dažďa, ktoré sa na mojich lícach zlievali v jedno so slzami. V hlave som mala toľko myšlienok a v hrudi pocit neskutočnej viny. 

Odpusť mi to, Harry.