Bezradní

- 58 -

"Ahoj." Pozdravila som ju, keď sa o pol desiatej konečne dotrepala do baru.

"Meškáš!" Zvalila svoj zadok na stoličku a kabelku tresla o pult.

"Naozaj?" Hrala sa na hlúpu ale ja som jej to absolútne nežrala. 

"Áno. Mala si tu byť pred polhodinou. Dnes ťa zaučím a od zajtra sa budeme striedať. Robila si rok v rôznych podnikoch, takže by si nemala mať problém." Len mykla plecami a oprela si hlavu do dlaní.

"Vlastne sme sa včera ani nepredstavili." Podala som jej ruku. Najprv sa na mňa pozrela s pokrčeným nosom a potom vložila svoju dlaň do mojej.

"Ja som Finley." 

"Asia." Zdvihla som jedno obočie, hoci už som si jej meno prečítala zo zmluvy, ktorú mi ráno priniesol vedúci.

"To je neobvyklé."

"Prečo ako? Ak sa nemýlim, tak Fin znamená v nejakom jazyku koniec." Takmer sa usmiala nad svojím úžasným vtipom. Zrejme mala na mysli, že môj život skončí v tomto bare. Ale ja som sa nedala zahanbiť, nadýchla som sa a so sebavedomím výzorom spustila:

"Vlastne celé moje meno je pôvodom írske. A hoci Fin znamená v taliančine koniec, Finley znamená bielovlasého bojovníka. A ak sa nemýlim, Asia je v angličtine svetadiel." Zazerala na mňa spod umelých mihalníc. Tento malý boj som vyhrala ja. O tom nebolo pochýb. Hodila si bundu na stoličku a postavila sa za pult vedľa mňa. Neodpustila si ale poznámku na môj výzor, zjavne musela mať posledné slovo.

"Neviem prečo ti dali to meno, tvoje vlasy rozhodne nie sú biele." Mohla som spustiť monológ o jej čiernej hrive, ktorá určite nebola pôvodná. Ale radšej som bola ticho. Z mojich ryšavých vlasov si uťahovali decká už v škole, ale mne to bolo jedno. Nikdy som  si ich nefarbila. Práve naopak. Mala som tú farbu rada.

Začula som, že sa otvorili dvere. Prišli prví zákazníci a ja som čakala, či sa Asia zdvihne a pôjde za nimi. Ani ju nehlo. Stála tam a obzerala si svoje dokonalé nechty.

"Práve ti začala smena, choď vybaviť objednávku." Riekla som jej utierajúc pult. Neochotne sa vybrala za nimi a vrátila sa diktujúc:

"Jednu viedenskú a čaj."

"Aký čaj?"

"Bylinkový." Pustila som sa do prípravy a radšej ju ignorovala. Ani ju nenapadlo, že by to urobila sama. Vrátila sa k štúdiu svojich nechtov a ja som si v pokoji robila svoju prácu. Doobeda tu bolo prázdno, no my sme neprehodili ani slovo. Keď sa poobede začali hrnúť ľudia, Asia síce pripravila objednávky, ale v rýchlosti by ju porazil aj slimák. Vybavila som tri stoly, zatiaľ čo ona jeden. Neupozornila som ju. Len som sa uškrnula pri predstave, ako to tu zvládne sama. Už teraz sa na nej niektorí zákazníci bavili a šuškali si za jej chrbtom. 

"Pardon. Je tu nová." Ospravedlňovala som ju, keď som odnášala poloprázdne nápoje zo stola. 

"V pohode." Usmiali sa na mňa dievčatá pri stole a podali mi peniaze. Ak sa to tu zosype, keď bude mať bar na starosti ona, bude si to s ňou musieť vybaviť vedúci. Pôjde to mimo mňa. Ale predsa len mi to nedalo. Keď sa bar trochu vyprázdnil a ja som umývala poháre, oslovila som ju milým tónom.

"Musíš sa do toho dostať, ale pôjde ti to. Len skús robiť rýchlejšie. Ľudia neradi čakajú." Odtrhla zrak od svojho mobilu a zazrela na mňa akoby ma chcela zavraždiť.

"Robila som v baroch. A vyzerali lepšie ako táto diera! Viem, čo mám robiť! Nemusíš ma poučovať, Fin!" Moje meno zdôraznila zvlášť povrchným tónom. Len som pokývala hlavou a myslela si svoje. Tá nádhera dostane, čo si zaslúži.

"Chcela si ešte niečo?" Spýtala sa akoby jej to tu patrilo a ja som bola jej zamestnanec. Uložila som posledný pohár na tácku, vypla vodu a hodila jej do rúk utierku.

"Vlastne áno, si na rade s utieraním. Aspoň sa naučíš, kde čo máme." Obišla som pult a vybrala sa k stolu úplne v zadu kam sa utiahli dvaja chalani. O chvíľu nám končila smena a ja som mala zajtra poobede konečne voľno! 

"Zajtra začínaš o druhej, buď presná!" Mohla som jej to zdôrazňovať aj tridsaťkrát. Aj tak tá  krava prišla o 15 minút neskôr. 

"Začína ma fakt štvať!" Posťažovala som sa Harrymu, keď som vyšla z baru. Čakal ma pred vchodom a privítal ma bozkom, ako vždy.

"Upokoj sa. Konečne máš voľno, tak na to nemysli a poďme niekam."

"Nebola som ešte v tej novej kaviarni pri kruháči. Pôjdeme tam?" Hodila som na neho žiarivý úsmev a on mi ho bez mihnutia oka opätoval. Prehodil si ruku cez moje plecia a vykročil so mnou ulicou.

"Kam len chceš."