- 26 -

557 36 7
                                    

Aby som prerušila našu nekonečnú chvíľu, poprosila som ho o cukor. V momente, keď zmizol za dverami som uprela oči do stropu a karhavo spustila:

"To mi ho musíš stále vodiť do cesty? Baví ťa to?" Moje výčitky určené tomu hore však začul aj Harold. Ten chalan mal snáď sluch ako netopier. 

"S kým sa to rozprávaš?"

"S tebou určite nie!" Štekla som po ňom, na čo sa uškrnul a položil predo mňa cukor. Svoje chudé telo usadil späť do kresla. 

"Prečo si sa schovávala v tých kríkoch?" Spýtal sa ma zrazu neustále na mňa pozerajúc. Nasypala som si do šálky jednu lyžičku a zdvihla oči znova k nemu. 

"Nebolo to jasné? Nechcela som ťa vidieť." Chrstla som mu to do tváre. Predstavila som si ho uprostred mora na lodi. Stála som oproti nemu a dlaňou ho zatlačila za okraj. Spadol do vody a mávajúc rukami sa vynoril. Ja som sa chytila kormidla a uháňala preč s jeho hlasom volajúcim na mňa z čoraz väčšej diaľky. 

"Si naozaj ako malá." Konštatoval si skôr sám pre seba.

"Dnes nemáš sedenie? Čo keby si radšej išiel otravovať doktorku dokonalú?" 

"Prečo si tam vpadla ako splašený kôň?

"Prečo si mi tam dal ten kvet?" Spýtala som sa ho tentoraz ja. Chvíľu na mňa hľadel a potom sklopil zrak.

"Prečo si tam za mnou bežala v daždi?"

"Prečo si mi tam dal ten kvet?" Zopakovala som ignorujúc jeho otázky, ktoré ma mali zrejme uviesť do rozpakov. 

"Je to len kvet." 

"Nie! Tú ľaliu si vybral zámerne!" Pripadala som si ako právnik v súdnej sieni, ktorý práve usvedčil zločinca. 

"Je na tom niečo zlé, že si pamätám tvoj obľúbený kvet? Elli bol môj kamoš. Netrávili sme čas len s tým svinstvom. Viem o tebe viac, než si myslíš." Jeho pohľad mi vohnal do tela nepríjemný pocit. On bol ten posledný, kto by o mne mal niečo vedieť. 

"Počítal si s tým, že ma to obmäkčí?" Pozrel na mňa svojimi modrými očami a zvraštil obočie. Už zasa vyzeral ako poranené šteňa. Ten chalan to snáď nacvičoval doma pred zrkadlom!

"To ospravedlnenie beriem. Ale my dvaja kamaráti nikdy nebudeme. To si dobre pamätaj." Snažila som sa ho uistiť chladným tónom. Smutne sa usmial a sklonil hlavu. 

"Som rád, že so mnou vôbec hovoríš. A kým si to nerozmyslíš, mal by som ti odpovedať na jednu otázku." 

"Akú?" Chrapľavo som zo seba dostala potláčajúc kašeľ.

"Ako som dostal Elliho obrazy do galérie." Najprv som nerozumela, odkiaľ sa dozvedel, že o tom viem. Lenže v zápätí ma napadlo, že mu mama určite ďakovala za jeho hrdinský skutok. To by si neodpustila. 

"To by som naozaj rada vedela."

"Môj známy pomáhal s prepravou obrazov a dopočul sa, že im to jeden autor odmietol.  Keď mi to spomenul, napadlo ma ponúknuť im Elliho diela. Obzreli si ich a páčili sa im. Tak som mu urobil náhradný kľúč, aby ich mohol premiestniť, keď bude treba." 

"Ešte som tam nebola. Mama ma donútila počkať, kým sa vrátiš, aby sme tam išli spolu." Neodpustil si úsmev a mne pri pohľade na neho myklo kútikom tiež. Ale hneď som odvrátila zrak a prehovorila k nemu chladným tónom.

"Som ti za to vďačná, naozaj. Ale jeden dobrý skutok ti nepomôže." Tentoraz to bol on, kto sa zahľadel inam. Chvíľu mlčal a potom sa ozval tichšie než zvyčajne.

"Tým si myslela seba či toho hore?" Takže predsa len mal svedomie. A dúfala som, že ho poriadne hryzie. Aj keď vyzeral v tomto momente ako bezbranná ľudská schránka, ktorá trpela, pripomínala som si, že je to jeho vlastnou vinou. Prečo by som mala ľutovať niekoho, kto sa sám dopustil takej hroznej chyby a ovplyvnil tým životy nás všetkých? Do hlavy sa mi vtlačila spomienka na jeho zlomený hlas a plač, ktorý sa ozýval mojím bytom pred pár týždňami. Videla som ho zlomeného a predsa som sa nemohla zbaviť toho pocitu, že ním musím opovrhovať. 

"Za neho hovoriť nemôžem. Možno ti odpustil. Ale ja nie." 

"Som si toho vedomý, Fin. Vážne som. Len... budeš niekedy schopná... budeš niekedy schopná mi to odpustiť? Alebo sa na mňa aspoň nepozerať ako na vraha? Občas sa mi zdá... občas sa mi zdá, že sa na mňa dívaš inak. Akoby si ma neodsudzovala. Ale trvá to pár sekúnd. Potom sa to znova zmení a zasa je v tvojich očiach ten hnev a nenávisť." Preľakla som sa. Jeho slová sa ma dotkli. Ale zrejme nie tým spôsobom, ako čakal. Bála som sa, že by v tom mohlo byť zrnko pravdy. Skutočne sa na neho občas dívam inak? Sama sa predsa stále presviedčam o tom, že si to zaslúži. Zaslúži si moje hnusné chovanie, ba ešte viac. 

"To sa ti len zdá." Odvrkla som a privrela oči. Vyložil si to správne a v domnení, že chcem spať, odišiel. Ozvalo sa klopanie na dvere a ja som sa nesmierne potešila, že už je mama späť. Harold sa s ňou v rýchlosti rozlúčil a pobral sa preč, aj napriek maminmu prehováraniu. Nechala som svoje oči zatvorené a predstierala som, že spím. Inak by ma mama zavalila otázkami, čo sa tu stalo. 

BezradníWhere stories live. Discover now