Bezradní

- 25 -

"Neprídem asi celý týždeň. Som úplne mŕtva. Ledva dýcham." Chrčala som do telefónu Teovi a odtiahla som sa od displeja, aby som si poriadne odkašľala. 

"Okej, vezmem to za teba, ale dlhuješ mi pár dní voľna." 

"Toho som si vedomá. Si poklad, vďaka."

"Nepotrebuješ niečo doniesť?"

"Nie, díky. Idem si ľahnúť, než mi vytečie mozog nosnou dierkou. Pa." Zložila som a zachumlala sa pod perinu na gauči. Prepla som niekoľko kanálov a následne televízor vypla, pretože ma z neho rozbolela hlava ešte viac. Ak by som sa netrepala za Haroldom v daždi, istotne by som teraz nebola chorá. Ako obyčajne, mohol za to on. S tým chalanom boli len problémy.

Položila som si unavenú hlavu na vankúš a zavrela oči. Asi na tri sekundy, než sa ozvalo zvonenie pri dverách. To si robia srandu! Nehodlala som sa vyhrabať na nohy a spočiatku som ten otravný zvuk ignorovala aj keď mi trhal ušné bubienky. Lenže niekto na druhej strane dverí si povedal, že ma z toho tepla musí vytiahnuť. 

Otrávene som teda vyliezla z môjho pelechu a tackala sa ku dverám, za ktorými ma čakala mama. 

"Ahoj, zlatko. Nesiem ti nejaké ovocie, nevedela som, čo všetko by si chcela a nemohla som sa ti dovolať." 

"Volala som Teovi, aby za mňa vzal smenu. Mám, čo potrebujem, mami." Pochybovačne zdvihla obočie a pretisla sa okolo mňa dnu.

"Ozaj? Máš nejaký čaj, kvapky a niečo na kašeľ?" Pritlačila mi ruku na čelo a zatvárila sa ustarane.

"A máš teplotu! Donesiem ti tabletku." Zvesila som ramená a šuchtala sa za ňou do kuchyne.

"Som okej. Len sa potrebujem vyspať." Otočila sa na mňa s akýmsi smutným výrazom. Bolo jej ľúto, že už nie som malá a ona sa o mňa nemôže starať. Prišla si zbytočná. A z toho ma pichlo pri srdci.

"Dobre. Ak ťa môžem poprosiť, nejaký čaj a vreckovky by sa mi zišli. Už som ich totiž minula." Široko sa usmiala a tvár sa jej priam rozžiarila. Pohladila ma po líci, keď vyložila sáčky s ovocím na stôl a pobrala sa k dverám. 

"Dobre, skočím do obchodu a hneď som späť." Vtisla som jej do ruky kľúče a vyprevadila si.

"Nezvoň. Otvor si sama. Idem si ľahnúť." Prikývla a zamkla za sebou. Zvalila som sa na gauč  a o pár sekúnd som zaspala. Neviem, ako dlho som bola mimo, no keď som sa prebrala, v izbe voňal uvarený čaj. Bol položený na stolíku vedľa mňa a priam ma lákal, aby som sa napila. Najprv som sa ale chcela prezliecť, pretože som bola celá spotená. Sotva som však začala ťahať pyžamo cez hlavu, zaseklo sa. A moje ruky nevládali pokračovať.

"Mami? Môžeš mi pomôcť?" Počula som kroky smerom ku mne a tak som čakala, kedy ma z toho mama vyslobodí. Lenže keď sa mi naskytol pohľad na osobu predo mnou, nedívala som sa do maminých očí.

"Čo tu robíš?" Zvrieskla som priškrteným hlasom na Harolda. Ešteže som mala na sebe tielko. Aj tak som sa však zakryla perinou. 

"Teo mi povedal, že si chorá a cestou sem som stretol tvoju mamu. Išla ešte do lekárne, tak ma poprosila aby som ti spravil čaj." Otrávene som si vzdychla a pohľadom mu naznačovala, že sa chcem prezliecť.

"Potrebuješ niečo?" Spýtal sa neisto.

"Áno, aby si vypadol! Chcem sa prezliecť!" Zošuchla som nohy na zem a posadila sa, no zatočila sa mi hlava a div som sa nezvalila späť na vankúš.

"Počkaj, podám ti veci." Odišiel do spálne a ja som počula len treskot mojich dverí na skrini.

"Mohol by si mi, prosím ťa, nerozbíjať nábytok?" Dorútil sa ku mne s najhorším pyžamom v mojej výbave.

"Toto nechcem. Je príliš hrubé!" 

"Rýchlejšie sa vypotíš, daj si ho."

"Ale ja ho nechcem!" Opakovala som, na čo len potriasol hlavou a odišiel.

"Si ako malá." Doniesol mi iné a ja som mu ho vytrhla z ruky.

"Ešte tielko a nohavice."

"A ...nohavičky?" 

"Nebudeš sa mi hrabať v spodnom prádle!" Pretočil očami a stratil sa vedľa. Samozrejme, keď prišiel späť mal v ruke nielen pyžamo a tielko ale aj moje nohavičky. Všimla som si, ako mu očerveneli líca, keď mi ich podával. A ja by som bola zrejme rovnakej farby, ak by moja tvár nebola bledá ako stena.

"Vďaka." Fľochla som na neho pohľadom, ktorý by ho pri dlhšom kontakte prepálil. Bez slova sa pobral na chodbu a čakal, kým sa prezlečiem. 

"Už môžeš ísť." Povedala som mu rázne a následne sa rozkašľala. Posadil sa na stôl a podal mi šálku s čajom. 

"Zostanem, kým nepríde tvoja mama." Hľadeli sme na seba hodnú chvíľu, než som si od neho hrnček vzala a napila sa. Zdvihol zo zeme moje veci a odniesol ich do kúpeľne. Potom si sadol do kresla a zadíval sa na mňa. 

"Čo je?" Potriasol hlavou a odpovedal stroho:

"Nič". Zamračila som sa ale pohľad som od neho neodtrhla. Premýšľala som, čo sa mu preháňa hlavou. Zdalo sa mi, že ak sa na neho budem pozerať dostatočne dlho, zistím to. Ale namiesto toho som sa sústredila na modrú farbu jeho dúhoviek a úplne zabudla rozmýšľať. Zabudla som, že sme nepriatelia. Len som skúmala jeho oči, tak ako on tie moje.