Bezradní

- 22 -

Utierala som poháre a ukladala ich na miesto. Popritom som nespúšťala oči z ulice, na ktorú som mala dokonalý výhľad, keďže v bare nikto  nebol. 

"Čo je to s tebou?" Ozval sa Teo a ja som odpovedala bez toho, aby som sa na neho pozrela.

"Nič." 

"Vážne?" Vytrhol mi pohár z ruky, čím ma donútil prerušiť očný kontakt s dverami.

"Už utieraš jeden pohár päť minút. To kvôli Harrymu?" Pokrčila som ramenami a zatvárila sa ľahostajne.

"Nie."

"Fajn, lebo práve ide." Trhla som hlavou do strany až mi puklo v krku a hľadala za oknami jeho postavu.

"Kde?" Teo sa začal smiať a ja som hneď pochopila, že si zo mňa uťahuje.

"Si ako na ihlách. To kvôli tým správam?" Hodila som na neho zúfalý pohľad.

"Poznáš moju mamu. Mám jedinú možnosť, ak mu niečo povedala, budem hrať sprostú. Proste ho presvedčím, že mama si vymýšľa." Teo ukázal prstom k dverám a úsmev sa mu roztiahol doširoka.

"O pár sekúnd budeš mať príležitosť." Tentoraz si nevymýšľal. Harold kráčal smerom ku vchodu a mne zostávala len chvíľa, kým sa mu ocitnem zoči voči. Spanikárila som. Predstava hanby, ktorá ma mala čakať prebrala nado mnou kontrolu a ja som vzala nohy na ramená. Vletela som do dverí vedľa baru a schovala sa v zadnej miestnosti. Oprela som sa o stôl a nervózne si prečesala vlasy. 

"Ahoj." Začula som z baru Haroldov hlas.

"Ahoj. Ako sa darí?" Spýtal sa ho Teo milo a čakal na odpoveď. V duchu som sa modlila, aby ma kryl. No pri jeho škodoradostnej povahe to bola chabá nádej.

"Dobre."

"Dáš si niečo."

"Nie, vďaka. Je tu Finley? Potreboval by som s ňou hovoriť." 

"Schováva sa vzadu." Ja ho zabijem! 

Aby som sa vyhla ešte trápnejšej situácii, rýchlo som vyšla na chodbu a otvorila dvere práve vo chvíli, keď do nich chcel vojsť Harold.

"Ahoj." Pozdravila som ho.

"Musela som niečo skontrolovať." Vyhovárala som sa ale môj kolega si povedal, že dnešok mi ešte spestrí.

"Klame! Bežala dnu, keď ťa zbadala sem ísť." 

"Môžeš čušať?" Skríkla som po ňom nahnevane. Haroldovi myklo kútikom úst ale vzápätí sa na mňa pozeral rovnako vážne ako pred chvíľou. 

"Práve idem od tvojej mamy." Začal a ja som sa chcela na mieste prepadnúť. Nemohla som čakať, kým sa začne vypytovať. Musela som niečo urobiť.

"Ja som ti nič neposielala, ona si vymýšľa!" Zmätene na mňa pozrel a zamračil sa.

"O čom ho rozprávaš?" Zasekla som sa a na okamih prešla očami na Tea. Opieral sa o pult a zvedavo sledoval našu debatu.

"Myslela som, že ...mama ti nevravela nič o telefóne?" Potriasol hlavou.

"Nie. Zato mi veľmi jasne dala najavo, že ak budem mať problém, mám ísť za ňou. Spravila mi prednášku, že sa nemám vzdávať, že mám chodiť na stretnutia aj k cvokárovi. Povieš mi láskavo, prečo si jej vytárala, že som ušiel? Prosil som ťa predsa, aby si mlčala! To ti robí takú radosť ma ničiť?" Hlas sa mu zvýšil a videla som v jeho očiach hnev. Popravde som sa ho aj trochu bála. Ale nerozumela som o čom rozpráva. Keď som konečne otvorila ústa, že sa budem brániť, pokračoval.

"Nechcel som, aby sa o tom dozvedela. Ty jediná si to vedela! Pomohla si mi! Prečo si jej to potom musela vytárať? Prečo si nemlčala?" 

"Nič som jej nepovedala. Naozaj nie!" 

"Jasné." Dodal napokon, než sa otočil a odišiel. Pohľadom som vyhľadala Teove oči, ktoré na mňa súcitne pozerali.

"Fúha. Tak toto som nečakal. Povedala si jej to?" Neveriacky som na neho zazerala. 

"Jasné, že nie! Vedel si o tom len ty. Sľúbila som mu, že to mame nepoviem a ani som jej to nepovedala. Musela to zistiť inak." Teo mi podal tašku spod pultu a kývol hlavou ku dverám.

"Tak choď! Čím skôr to s ním dáš do poriadku, tým lepšie. Pocit zrady je to posledné, čo potrebuje niekto, kto sa práve vrátil z odvykačky." Len som prikývla a pobrala sa k dverám. V prvom momente ma napadlo bežať za ním, ale aj tak by ma nepočúval. Najprv som musela zistiť, odkiaľ mala mama tú informáciu. Jedinou dobrou správou pre mňa bolo to, že o tých správach zrejme mlčala. Aspoň doteraz.