Bezradní

- 3 -

"To je debilný nápad! Chováš sa ako päťročná." Kritizoval ma Teo, keď sme sa zakrádali nočnou ulicou. Celý deň videl, že mi niečo vŕta hlavou a ako obvykle to zo mňa nakoniec vypáčil. 

"Tak prečo ideš so mnou?"

"Neviem. Asi som už úplne stratil rozum."

"Tak čuš a pohni sa. V blázinci budeš mať dosť času na rozmýšľanie." Kráčal vedľa mňa, no stále si dačo hundral popod nos. Bol môj kamarát skoro desať rokov. Prehovorila by som ho na čokoľvek. Síce sa sťažoval predtým, počas toho aj potom, ale vždy išiel so mnou. Nech to bola akákoľvek blbosť. A tak isto aj dnes. Bol to debilný nápad? Možno. Ale mne to bolo fuk. V momente, keď sa mi tá myšlienka zjavila v hlave nebolo cesty späť. 

"Už sme tu." Oznámila som mu, keď sme sa ocitli pred menšou bytovkou. 

"V tejto štvrti býva náš šéf ak o tom nevieš." Upozornil ma, ale ja som jeho poznámku ignorovala mávnutím ruky.

"Mlč a dávaj pozor." Prikázala som mu, no sama som sa rozhliadala okolo.

"Fakt to chceš spraviť?" Zhodila som z pliec ruksak a otvorila ho. Podala som mu jeden kameň a druhý som vzala do ruky. 

"Ty si vážne šialená."

"Možno. Ale teším sa na to, odkedy som ten nápad dostala. Je to najmenej, čo môžem tomu debilovi urobiť." Teo potriasol hlavou, čím mi dal jasne najavo, čo si o celej situácii myslí. Navyše ho asi trochu desil môj spokojný úsmev. 

"Si v tom so mnou či nie?" Uisťovala som sa pohľadom do jeho neistej tváre.

"Hej. Budem ti nosiť do basy tvoje obľúbené koláče. Nechceš si to rozmyslieť?" Snažil sa ma presvedčiť, ale na to už bolo neskoro. Mohla som odísť, ale ja som nechcela. Nemohla som. To nutkanie bolo také silné. Naozaj som si pripadala ako puberťák, ktorý si podobným činom dokazuje, že môže všetko. 

"Zabudni. Ak sa bojíš, tak pokojne choď." Podpichla som ho, hoci som vedela, čo mi na to odpovie.

"A nechať ťa tu samu? To iste. Ako keby si ma nepoznala." Usmiala som sa naňho a už som dvíhala ruku, keď sa spoza rohu vynorili dvaja chalani. 

Vážne? Práve teraz? Otočila som oči k nebu s výčitkou. Viem, že sa nechystám urobiť práve dobrý skutok, ale takýto podraz som nečakala. Nenápadne som vopchala ruku s kameňom pod bundu a prehodila si vak cez rameno. Teo tam stál ako socha, šuter v ruke, tvár zaseknutá v preľaknutej grimase. Fakt skvelý parťák. Ak by to boli poliši, sám by sa udal.

"Tak sa potom dohodneme. Zavolám ti, asi zajtra. Má sa mi ozvať Stan. Chata je voľná od piatku." Teo na mňa nechápavo hľadel, snažila som sa mu naznačiť, nech hrá moju hru. Ale ako vždy, jeho mozog nestíhal. Namiesto odpovede na mňa pozeral ako na ducha a mlčal.

"Môžeme sa pridať?" Prehovoril na mňa jeden z chalanov, keď prechádzali okolo.

"Sorry. Blbcov neberieme." Len sa uškrnul a pokračoval ďalej. Vydýchla som si a pri pohľade na Tea zistila, že mu celá situácia došla až teraz. Bol to super chalan ale niekedy mal príliš dlhé vedenie. 

"Dobre. Poďme na to. Nech už to máme za sebou." Znova som zdvihla ruku, no tentoraz ma zastavil môj komplic. 

"Počkaj!"

"Čo je zas?" Nervózne som na neho vyštekla. 

"Si si istá, že vieš ktoré okno je jeho?" 

"Áno, určite!" 

"Ako to vieš?"

"Bola som raz s Ellim, keď k nemu išiel." Vlastne som si nebola stopercentne istá, ale teraz už mi to bolo jedno. Určite to bol tento dom. A okno na prízemí. To vpravo. Alebo nie? Bol to vôbec ten dom? Ah. Kašlať na to. Je to to okno napravo. Jednoznačne!

Ešte raz som sa obzrela po ulici a keď som si bola istá, že nás nikto nevidí, spýtavo som pozrela na Tea. 

"Môžeme?" Prikývol ale nepohol sa. Čakal na mňa. Zdvihla som ruku a švihla ňou dopredu. Až ma zabolelo v ramene. Kameň preletel vzduchom a vrazil do skla. Teo sa spamätal až keď sa rozštekal pes. Aj on svoj kus skaly namieril do už rozbitého okna. 

"Ou." Strhol sa a uprel oči na mňa. 

"Čo?" 

"On nemá psa." Oznámila som mu potichu, na čo sa jeho neisté oči strachom dvojnásobne zväčšili. 

"Čože?" Skríkol na celú ulicu, už ani neriešil, či nás niekto začuje.

"Nemá psa! Bež!" Schmatla som ho za ruku a utekala k najbližšiemu rohu, pretože v izbe za oknom sa rozvietilo svetlo a začali sa ozývať nadávky. Tak to nakoniec asi predsa len nebolo jeho okno.