Bezradní

- 65 -

Sedela som na zemi a preberala sa tým čiernym peklom. Všetko bolo preč. Jediné, čo zostalo, boli tie oči, ktoré ma neprestajne sledovali. Tá postava na obraze existovala len v Elliho predstavách ale mne pripadal v tejto chvíli taký živý, až ma to desilo. Hľadel priamo na mňa. 

Oprela som si hlavu o pokrčené kolená a nechala slzy padať na svoje ruky. Dym zmizol, ale ja som cítila na sebe žiaru, akoby tu stále horelo. Rozhliadla som sa po tom, čo zostalo z vecí, vzala som do ruky akúsi látku. Až po chvíli som v nej spoznala Elliho tričko. Len letmo som vnímala hlasy za mojím chrbtom.

"Viete, kto to mohol spraviť?" Spýtal sa policajt Harryho ešte raz.

"Nie. Netuším."

"Ale predtým ste vraveli, že možno viete kto."

"Nie, naozaj neviem. Ľutujem." 

"Ako chcete." Vzdialil sa a nechal nás samých. Harry ku mne pristúpil a chytil ma za rameno. 

"Chcem ísť domov." Riekla som potichu a bez ďalšieho slova sa zdvihla a vybrala sa von z garáže. Utrela som si mokré líca a nadýchla sa čerstvého vzduchu, ktorý nepáchol ohňom. Harry ma chcel chytiť za ruku, ale ja som sa odtiahla. Ruky som si založila na hrudi akoby som sa tak mohla utiahnuť pred svetom. Aj pred Harrym. Neustále som si v hlave omieľala dookola jeho prvú odpoveď na otázku toho policajta. Možno. MOŽNO. 

Čo to malo znamenať? Prečo mi to nepovedal? Vedel, kto to spravil? Vedel to! Inak by to nepovedal. Ale prečo potom mlčal? Bože, Harold!

"Si v poriadku?" Oslovil ma cestou domov a pokúsil sa ma chytiť okolo pása. Mykla som sebou a on ruku stiahol späť.

"Nie som." Vybehla som po schodoch a konečne otvárala dvere do bytu. Harry ma mlčky nasledoval. Obaja sme nič nevraveli. V kuchyni som si naliala pohár čistej vody a do dna ho vypila. 

"Fin?" Oslovil ma a zastal vo dverách. Odložila som pohár a chcela prejsť ale nedovolil mi to. 

"Choď mi z cesty." 

"Čo sa deje?" Spýtal sa ma, keď som na neho pozrela nahnevaným pohľadom.

"Čo sa deje? Elliho veci zhoreli do tla! To sa deje!" Tisla som sa okolo neho, ale chytil ma oboma rukami a obrátil si ma k sebe.

"O tom nehovorím. Čo sa deje s tebou? Sotva si sa na mňa pozrela za celú tú dobu! Čo som spravil? Je mi to ľúto! Naozaj!" Snažil sa ma utešovať hladením po vlasoch, v hlase mal obranný tón. Akoby som mu ublížila. Ignorovala som jeho snahu, ktorou mi chcel dať najavo, že stojí pri mne. Miatli ma jeho slová. Mala som v hlave zmätok a pochyby. Možno aj hnev. Sama som nevedela, čo vlastne cítim.

"Je ti to ľúto? Naozaj? Fakt? Pretože si zjavne policajtom niečo zatajil! Ak vieš, kto to bol, prečo si im to sakra nepovedal? Všetko je zničené! Všetko! A ty si čušal ako zbabelec!" Vmietla som mu do tváre s krikom a odsotila ho, aby som konečne mohla prejsť do obývačky. 

"Neviem kto to bol." Ozval sa za mnou, ale ja som jasne počula v jeho hlase neistotu a to ma rozhnevalo ešte viac. Otočila som sa teda k nemu a rozhodne sa mu zahľadela do očí.

"Klameš! Len neviem prečo." Nespúšťala som z neho oči. Tie moje sa začali znova plniť slzami, ale nie od smútku. Cítila som krivdu a hnev. Urobil krok ku mne ale ja som cúvla.

"Finley!" Moje meno vyslovil tak, akoby som z toho mala všetko pochopiť. Keď som ďalej neoblomne stála so založenými rukami, pokračoval.

"Tuším, kto to bol. Ale nepovedal som to, pretože sa o teba bojím. Ak spravili toto, mohla by si byť v nebezpečí, ak by som ich udal." Nezaujímalo ma, aké argumenty použil. Zaujímalo ma len jedno.

"Kto?" Nereagoval.

"Kto to podľa teba urobil?" 

"Ten chalan, čo mi dal tie cigarety. Je to ten istý, čo mi ponúkal kšeft. Je naštvaný, že som sa nevrátil k biznisu. A je to ten tip, čo to väčšinou nenechá len tak." 

"Meno!" Trvala som na svojom ako malé tvrdohlavé dieťa, ale Harry potriasol hlavou.

"Povedz mi jeho meno!" 

"Nie!"

"To meno!" Môj hlas sa ozval izbou, akoby mi ani nepatril.

"Nepoviem ti ho. Ani ho nenahlásim na polícii. Nechcem, aby ti niečo spravil!"

"Nič mi neurobí. To ja mu niečo spravím, ak sa mi dostane do rúk!" Zdvihla som prst, akoby to bol Harry, komu som sa práve v tej chvíli vyhrážala.

"Nepoviem ti to! Nemôžem to urobiť!"

"Kryješ ho?" Zrevala som po ňom a začala ho tĺcť do hrude.

"Prečo ho kryješ? Prečo toho hajzla brániš!" Schytil mi do rúk zápästia a otočil sa so mnou. Pritisol ma k stene a ruky mi priklincoval pevným stiskom po stranách hlavy. 

Nič nepovedal. Izbou sa ozývalo len naše dýchanie, ktoré skôr pripomínalo naštvané fučanie. Hľadel mi do očí tak uprene, akoby mi tým chcel povedať tisíc slov. Milujem ťa, preto ti to nepoviem. Bezpochyby sa mi snažil vysvetliť túto jednoduchú vec. Napla som svaly na tvári a pokrčila nos. Bola som naštvaná a zároveň som ho preto milovala ešte viac. Keď už som sa v jeho očiach takmer utopila, len jemne potriasol hlavou, čím mi dal najavo, ako detinsky sa chovám. 

Vzápätí prerušil medzeru medzi nami a vrhol sa na moje pery. Jeden jediný raz som ho udrela do hrude rukami, keď povolil zovretie okolo mojich zápästí. Nesúhlasila som s tým. Chcela som to vedieť.  Preto som ho udrela, ale on sa neodtiahol. A mne došlo, že ho pri sebe potrebujem viac než inokedy. Pritisol sa ku mne ešte viac a doslova ma zamkol vo svojich rukách. Dobíjal sa ku mne a ja som nemohla odolávať. Nechala som ho, aby ma zdvihol a odniesol vedľa. Keď nohou kopol do dverí, s hlasným tresnutím sa za nami zavreli.