Bezradní

- 24 -

"Nemyslíš, že si to prehnala?" Zdvihol na mňa obočie Teo. Sedeli sme pod tribúnou na futbalovom ihrisku a delili sa o balíček arašidových chrumiek.

"Vôbec." Odvrkla som sebavedome, ale po jeho karhavom pohľade som sklonila zrak a zahľadela sa na svoje nohy.

"Možno trochu. Ale keď ja som bola taká vytočená. Zjavne ma v tom telefóne zrušil, aby sa mohol venovať tej nádhere!" Teo sa pousmial a ja ťukol do mňa svojím ramenom.

"Musí sa niekomu vyžalovať z toho, ako sa k nemu správaš."

"Ja k nemu? To si snáď robíš srandu? Ešte aj ty ma štvi! Ozaj, ani si sa nepochválil, ako dopadlo rande?" Zvedavo som k nemu otočila tvár a dúfala, že sa mi podarí zmeniť tému nášho rozhovoru. 

"Dobre." Odvetil stroho ale mne neušiel jeho potláčaný úsmev. 

"Zdá sa mi, že lepšie ako dobre." Skonštatovala som a on sa viac neubránil. Kútiky mu vyleteli do polovice líc, ktoré nabrali ružovú farbu.

"Bolo to fajn. Joe je ..milá."

"Joe? Dúfam, že nie je preoperovaný chlap. Mala predsa....no..krivky." Teo sa rozosmial a ja spolu s ním.

"Nie! Volá sa Josephine, ale to meno neznáša. A tak ju každý volá Joe. Máme ísť von aj dnes. Len som jej vravel, že idem ešte s tebou." Okamžite som vstala a vytiahla ho za rukáv, aby sa postavil.

"Tak čo tu sedíš ako taký chmuľo? Utekaj za ňou! My dvaja predsa môžeme ísť von hocikedy. Choď!" Venoval mi široký úsmev a takmer sa potkol o lavičky pred nami, pretože som ho tisla k uličke. 

"Nebude ti to vadiť?" Spýtal sa ma ohľaduplne. Bol fakt skvelý kamarát. 

"Žartuješ? Upaľuj!" Sledovala som ho s úsmevom ako pomaly zrýchlil do behu a ponáhľal sa za ňou. Sadla som si späť a uprela pohľad na zelenú plochu predo mnou. Koľkokrát som tu sedela s tebou, Elli? Naháňali sme sa po trávniku a zabudli sme na nastavené zavlažovanie. Voda začala striekať všade okolo a najprv sme sa jej snažili vyhnúť. Potom si ma schytil okolo pása a preniesol priamo k prúdu. Boli sme mokrí, vzduch bol chladný ale nám to bolo jedno. Keď sme sa vrátili domov, mama nám poriadne vynadala. Potom nás uložila do postele ale my sme nespali. Stále sme sa chichotali aj keď nám teplota vystúpila nad 38 stupňov. 

Prečo nemôžeš byť teraz so mnou? Všetko by bolo o toľko jednoduchšie. 

Z myšlienok ma vytrhol zvuk môjho obľúbeného zvonenia. Kto iný mi mohol prerušiť túto melancholickú chvíľku spomienok, než on? Kto iný než ten, kto za toto všetko mohol? Harold! 

Ignorovala som jeho meno svietiace na displeji  aj vibrovanie mobilu na lavičke. Hľadela som ďalej na trávnatú plochu a snažila sa znova vybaviť spomienku na teba. Sotva sa ale naše siluety začali pohybovať po zeleni, ten otravný zvuk ma znova vyrušil. Otočila som telefón obrazovkou nadol, ale mobil sa po chvíli ozval znova. Tentoraz som ho neignorovala. Hovor som zrušila a telefón si strčila do vrecka. Zdvihla som sa a pomalým krokom sa pobrala domov. Nad hlavou sa mi premávali tmavé mraky a tak som pridala, aby som znova nepremokla tak, ako včera.

Prešla som celým mestom až k môjmu domu. Tak som zastala. Pred vchodom som zbadala postavu. Rozhliadala sa do strán. Skryla som sa za najbližší strom a nenápadne ju pozorovala. Podľa tej čiapky by som ho spoznala vždy! Čo tu chcel? Načo prišiel? 

Na sekundu som si spomenula na tvoje obrazy. Chcela som mu za ne poďakovať. Ale to bolo predtým, než ma naštval! 

Zostala som skrytá za širokým dreveným ochrancom a nespúšťala z neho oči. Našťastie, on si ma nevšimol. Ešte raz sa pozrel na obe strany a potom prešiel ku vchodu. Rukou šmátral okolo schránok a potom sa pobral na odchod. Ale nie! Nie! Prečo ide touto cestou?

Vystrelila som k najbližšiemu domu a modlila sa, aby ma nezazrel. Skrčila som sa za kríky na pravej strane plota a čakala, kým prejde okolo. Bola som ticho ako myš. Len som upierala oči na chodník. Keď sa tam zjavili jeho nohy, ešte viac som sa stiahla do kríkov. 

"Ahoj, Fin." Hlesol tak, aby som ho počula, ale neobrátil sa. Pokračoval ďalej a ja som celkom stuhla. Videl ma celú dobu? Bol by zo mňa mizerný detektív! Čupela som tam ešte hodnú chvíľu, kým som sa rozhodla vyjsť. Najprv som pozrela jeho smerom. Už som ho však nevidela a tak som sa pobrala domov. Zvedavo a nervózne som strčila kľúč do schránky. Na moje prekvapenie z  nej vypadla malá biela obálka. Otvorila som ju a siahla dnu. 

Prstami som nahmatala čosi zvláštne suché. Vybrala som to von spolu s papierom, ktorý tam nechal. Bol to usušený kvet. Ľalia. Môj obľúbený kvet. Keď mi Elli daroval kyticu z týchto kvetov, natešene som mu oznámila, že symbolizujú dokonalosť a úprimnosť. Ale odkiaľ by to mohol vedieť Harold? Bola to zrejme len náhoda, že mi práve tento kvet dal.  

Presunula som svoju pozornosť na malý papierik z obálky. Otočila som ho z oboch strán, na ktorých nič nebolo a tak som ho musela roztvoriť. Z čistého bieleho štvorca na mňa vykuklo len jedno jediné slovo.

"Prepáč"