Bezradní

- 60 -

"Prosím?" Naklonil sa k nej šéf, keď mu tvrdila, že nijaké peniaze z kasy nevzala. Pritom som si bola istá, že chýbajú. 

"Naozaj som nič nevzala. Vymýšľa si. Od začiatku mi robí problémy. Ani mi poriadne neukázala, čo mám robiť a odišla. Nie je moja chyba, že sa ľudia sťažujú. Je to jej vina." Otvorila som ústa nad jej bezočivosťou. Ale jej som nič nepovedala. Otočila som sa k šéfovi a zdvihla obočie.

"No ták. Predsa viete, že klame! Som tu už dlho, mali ste so mnou niekedy problém? Ani raz! Ani jediný krát sa na mňa nikto nesťažoval. Ani raz peniaze nechýbali. A že som ju nič nenaučila? Odbila ma tým, že už predsa pracovala v podobných podnikoch, že nepotrebuje, aby som ju kontrolovala či zaúčala. A ako to dopadlo? Máme viacej sťažností ako za celú dobu fungovania. Veď ona neviem ani kávu uvariť. Už sa nečudujem, že si za rok vystriedala šesť miest. Nikde ťa nechcú však?" 

"Upokoj sa. Urobíme to inak. Zavolám si na pár miest, ktoré si uviedla v životopise a popýtam sa na teba. Som zvedavý, čo sa dozviem." Šéf sa vzdialil a Asia sa na mňa zamračila.

"O čo ti ide?" Osopila sa na mňa a ja som len vyjavene civela na jej sebaistý výraz.

"Mne? Robíš si srandu? Nie si tu ani týždeň a už si stihla pokaziť všetko, čo sa dalo. Buď si taká hlúpa, že si si myslela, že ti to prejde, alebo si taká hlúpa naozaj."

"Dávaj si pozor na ústa!"

"Takže teraz sa mi budeš ešte aj vyhrážať? To už si fakt prehnala!" 

"Kašlem na to! Nebudem sa tu s tebou dohadovať a obhajovať sa." Schytila svoju tašku a chystala sa odísť ale ja som sa jej postavila do cesty.

"Tak to teda nie! Nikam nejdeš, kým nám šéf nepovie, čo sa dozvedel. Som na to naozaj zvedavá." 

"Takže..."Ozval sa vedúci, keď sa objavil vo dverách. Asia si založila ruky na prsiach a vystrela bradu, zrejme sa tak chcela obrniť proti tomu, čo malo prísť. Vyžívala som sa v tej chvíli. Len nech jej to ego spadne až na zem. Mrcha jedna!

"Volal som s tvojou šéfkou z kaviarne aj z toho baru. A poviem ti, práve pekné slová na teba nemali." Asia spustila ramená ale nič nepovedala. 

"Zákazníci sa sťažovali na tvoj prístup a tvoje chovanie. Neboli spokojní s tvojou obsluhou. Často si sa vyhovárala, robila problémy na pracovisku, nevychádzala s kolegyňami a v jednom podniku si tiež všimli, že im chýbajú peniaze z tržby. Takže..." Na chvíľu sa odmlčal a uprel na ňu prísny pohľad. Bol pokojný ako vždy, ale bolo jasné, že toto prehnala. Napriek tomu nezdvihol hlas, rozprával stále rovnako, čo bolo možno horšie ako keby kričal. Stála som za ňou opretá o pult a vychutnávala si ten moment, ktorý mal prísť. Konečne sa jej zbavím.

"Mám pre teba návrh. Vrátiš mi to, čo si z kasy vzala a odídeš. Alebo ti príde domov trestné oznámenie. Nestrpím, aby mi niekto klamal do tváre, keď ma okráda. Si nanajvýš bezočivá a navyše zrejme aj hlúpa, ak si si myslela, že z toho môžeš viniť svoju kolegyňu, ktorá pre mňa pracuje už dlho a bez akéhokoľvek problému. Tak?" Asia mala napnuté všetky svaly na tvári. Sklopila pohľad a vybrala z tašky svoju peňaženku. Vyložila na pult peniaze a potom bez slova odišla. Vydýchla som si.

"A čo teraz?" Spýtala som sa šéfa, keď sme osameli. 

"Zatiaľ skrátime otvárací čas. Nemienim tu mať ďalšiu takúto nádheru. Ale inzerát necháme, možno sa nájde niekto normálny. Dnes môžeš odísť skôr." Usmiala som sa na neho a poďakovala sa mu. 

Keď som zamykala dvere a vybrala sa domov, mala som na tvári široký úsmev. Ponáhľala som sa domov, aby som Harrymu oznámila tú dobrú správu. Nohy ma niesli samé, domov som dobehla za kratší čas ako obyčajne. Strčila som kľúč do zámku a vošla do chodby. 

"Som doma!" Zvolala som nadšene, vyzula sa a pokračovala do obývačky. Tam sa mi však naskytol nepríjemný pohľad. Nebola som si istá, čo sa stalo, ale úsmev sa mi z tváre okamžite stratil. Kútiky mi klesli a ja som zmätene hľadela na Harryho učupeného v rohu miestnosti. Hánky mal krvavé, tenké potôčiky mu stekali po rukách a nechávali stopy na nohaviciach. Pohľad mi padol na stôl, kde ležala otvorená krabička cigariet.