Bezradní

- 44 -

"Nevadí, že som ti prekazil rande?" Ozval sa Harry, keď som vyliezla zo sprchy a česala si vlasy v kresle. 

"Aj tak by žiadne rande nebolo. Neviem, čo to vôbec Brennana napadlo. Nikdy som mu ani len nenaznačila, že by som s ním chcela ísť von."

"Tak odkiaľ to vzal?" Podozrievavo na mňa zdvihol obočie a oprel sa na gauči.

"Čo ja viem? Nemal k tomu pripomienky?" Potriasol hlavou a načiahol sa po ovládač.

"Nie. Ale trochu som sa bál, že si to s tou prácou rozmyslí. Prišiel by som kvôli tebe o kšeft." Ironicky sa na mňa usmial a ja som mu to musela vrátiť.

"Kvôli mne? Ty si žiarlil a prakticky mu povedal, že som tvoja! A že si na mňa nemá robiť zálusk." Zazrela som na neho s prižmúrenými očami. Tváril sa, že mu je to jedno. Ale dobre som vedela, že to tak nie je. 

"To teda nie! Povedal som mu len, že máme spoločný program na víkend. On to pochopil po svojom. To už nie je môj problém." Len sa uškrnul a otočil tvár k televízoru. 

"Aha. Takže ak by som s ním chcela ísť cez týždeň, nevadilo by ti to?" Podpichla som ho a naklonila sa bližšie k nemu. 

"Pred chvíľou si tvrdila, že by aj tak žiadne rande nebolo. Mohla si mu pokojne vysvetliť, že to nie je tak ako si myslí, ale ty si mlčala." 

"Len si nenamýšľaj." Jeho samoľúby úsmev ma začínal mierne vytáčať. Nechcela som, aby si robil nádeje. Hoci s Brennanom mal pravdu vo všetkých smeroch.

"O koľkej máme byť u mamy?" Spýtala som sa ho po chvíli ticha, aby som zmenila tému.

"Okolo deviatej."

Zaniesla som hrebeň do kúpeľne a keď som sa vrátila, Harry postával pred dverami do mojej izby.

"Toto mi budeš robievať teraz stále?" Naoko vyčítavo som si založila ruky na prsiach. Prešiel mi rukou po vlasoch a potom si jeden prameň ovinul okolo prsta. Takmer sa mi z toho zastavilo srdce a pri jeho nasledujúcej otázke vynechalo úder.

"Prečo si nič nepovedala? Mohla si mu vysvetliť, že mi dvaja spolu nič nemáme." 

"To predsa nie je pravda." Prekvapene zdvihol obočie, pery sa mu začali rozťahovať do úsmevu.

"Naozaj?" Sklonil sa ku mne o trochu bližšie a vyčkával.

"Áno. Zajtra predsa mame maľujeme byt." Odtisla som ho nabok a prešla do izby. Zavrela som dvere skôr než stihol čokoľvek povedať a pre istotu som ich zamkla. Počula som z druhej strany jeho tichý smiech a potom vŕzgajúci gauč. Aj ja som sa uložila k spánku, ale než som zavrela oči, tvár sa mi rozžiarila ironickým úsmevom.

Mama už nás čakala tak povediac s otvorenou náručou. V izbe stála veľká plechovka s farbou ale môj pohľad skôr upútala stena. Naozaj mala pravdu s tou šedou farbou. 

"No super! Tak to je nádhera. Určite si to tu nechceš nechať?" Spýtala som sa jej, na čo na mňa hodila karhavý pohľad.

"Veľmi vtipné. Najprv musíme odsunúť nábytok, sama ho neunesiem. Harry, môžeš?" Mama sa samozrejme hrabala z druhej strany skrine, ale ja som ju odtisla nabok a zastala jej miesto.

"Si si istá, že mi chceš pomôcť? Vieš, ako to dopadlo naposledy?" Zamračila som sa na neho, zatiaľ čo on sa začínal usmievať.

"Buď ticho. Aj tak to bola tvoja vina." Zaprela som sa o okraje skrinky a pomaly sme ju posunuli asi meter od steny. Mama medzitým priniesla pripravený igelit a celú skrinku prikryla. Ešte, že tu tých skríň nemala viac. Stolička aj stôl už boli dávno uložené v druhom rohu miestnosti. Na podlahu sme rozložili noviny a otvorili plechovku s farbou. 

"Nebude to rovnaký odtieň, nevadí?" Ozval sa Harry, keď miešal pripravenú farbu.

"Vôbec nie. Len to natrite pokiaľ treba. Nebudeme maľovať celú izbu." 

"Kým to zaschne, nezostaneš u mňa?" Spýtala som sa jej a takmer som pritom zabudla, že už u mňa býva Harry.

"Nebude nás tam už veľa?" Nahodila mama premeriavajúc si nás oboch.

"Nie, Harold aj tak spí na gauči. Zadusíš sa tu. Tá farba zasmradí celý byt." Mama chvíľu váhala, ale napokon prikývla. 

"Dobre teda. Pustite sa do toho, idem zatiaľ na nákup a spravím vám aspoň obed." Mama sa vzdialila a my sme si odliali farbu do misky. Vzala som si štetec a začala prechádzať po stene. 

"Netušil som, že si taký samaritán. A maliar." Uštipačne na mňa zvolal z druhého rohu. 

"Ešte toho o mne veľa nevieš." Odvetila som bez toho, aby som sa na neho obrátila. 

"Čo také?" Vyzval ma, ale ja som na jeho hru nepristúpila. Natierala som ďalej ignorujúc jeho opakovanú otázku. Zrazu som však ucítila jemné škrabnutie na mojom zadku. Sklonila som hlavu a zbadala, čo spravil. Na pravom vačku sa mi jasne vynímala béžová šmuha od štetca. Zazrela som na neho prižmúrenými očami. Snažil sa držať vážnu tvár, ale pri pohľade na môj výraz mu kútikmi mykalo tak, že som si to nemohla nevšimnúť.

"Tak toto si nemal robiť, Harold!"