Bezradní

- 75 -

"Nemôžem..." Ozval sa tichým hlasom a ja som prestala dýchať. Zovrela som prstami jeho zápästia v strachu, že to je posledný raz, čo sa ho môžem dotknúť. Slzy mi tiekli po lícach, v ústach som cítila slanú chuť. Pobozkal ma na čelo a zdvihol mi tvár, aby mi pozrel do očí.

"Nemôžem ťa nechať znova odísť." Nechápavo som zvraštila obočie tesne predtým, než mi na pery vtisol bozk. V hlave som mala úplný zmätok. Čo sa to práve dialo? Mala som pocit, že sa zbláznim. Nebola som schopná pobrať jeho slová. Dochádzalo mi to postupne, keď náš bozk prehĺbil a pritiahol si ma k sebe. Opatrne som si ruky ovila okolo jeho krku. 

"Aleluja!" Zreval na nás zrazu ktosi. Len neochotne som sa od neho odtiahla a obrátila sa tým smerom. Všetci sa k nám rútili z baru so širokými úsmevmi. Ľudia na ulici sa divne obzerali, ale Teo to zjavne neriešil, keď skríkol znova.

"Aleluja, vy dvaja blázni!" 

"No, tuším, že už som tu jediná single." Skonštatovala Colleen, keď už stáli pri nás.

"Nie jediná." Doplnil ju Brennan. 

"Fajn, tak čo keby sme všetkých nezadaných aj zadaných dostali späť dnu a konečne to rozbehli?" Zvolala Colleen a ťahala Brennana za ruku ku vchodu. Usmiala som sa na nich a jemne sa strhla, keď si ma Harry pritiahol znova k sebe.

"Celá sa trasieš." Šepol mi do vlasov, len čo ma objal. 

"Bojím sa, že sa mi to len zdá." Pevnejšie ma zovrel a ja som privrela oči.

"Ten polrok bez teba bol príšerný." Priznal sa mi potichu. 

"Nie taký hrozný ako ten môj." Pobozkala som ho a potom už sme sa aj my pobrali dnu. Poutierala som si mokré líca a neprestávala sa usmievať. Znova som sa jemne zarazila, keď som uvidela toho  chlapca na stene. Nebolo to možné, ale mne sa zdalo, akoby sa na nás teraz usmieval aj on. Akoby bol rád, že sa to vyriešilo. Ako keby som sa dívala do očí môjho Elliho, keď ma jeho najlepší kamarát držal za ruku. 

"Ďakujem." Snažila som sa prekričať hudbu, keď sme znova stáli na parkete a mne oči opäť zablúdili k Ellimu. Harry vedel na čo myslím. Vedel, čo všetko som ešte mala na jazyku a neodvážila sa to po takej dlhej dobe vysloviť. Chápal ma. A vedel presne, čo má urobiť. Ostatní tancovali okolo, bavili sa, popíjali. On si ma k sebe pritiahol, pobozkal ma a zovrel ma rukami okolo pása. Nijaká hudba nemohla tentoraz prehlušiť jeho slová, ktoré adresoval len mne.

"Aj ja ťa milujem." 

****

Stála som na cintoríne a plakala. Takto to všetko začalo. V dave ľudí oblečených v čiernom som si vtedy všimla chalana, ktorého som nenávidela. Jeho modré oči, ktoré ma vždy tak hypnotizovali. Čo za divnú hru to s nami osud rozohral? Nikdy som ani len netušila, čo všetko za tie tri roky zažijem. A aká nesmierne vďačná za to budem. 

Prešiel ďalší čas a osud si s nami opäť robil, čo sa mu zachcelo. Teovi a Jo po byte už pobehoval ďalší človiečik. Ako rada som im ironicky pripomínala, že vďaka mne ju vtedy pozval na rande. Harryho mama sa vždy tešila našej návšteve v domove. Hoci sa jej v poslednej dobe priťažilo, stále sa držala dobre. Moja mama s nadšením chodievala do klubu, len aby mohla znova vidieť Elliho dielo. Pamätám si, ako sa rozčuľovala, čo za príšernosti to maľuje a teraz by za ten obraz dala všetko, čo mala. 

Colleen sa po týždni vrátila do Anglicka ale nie nadlho. O mesiac znova priletela a tentoraz natrvalo. Nechala som jej svoj byt. Aspoň to mala odo mňa bližšie k Brennanovi, s ktorým sa každý víkend vybrali na lov, ako tomu oni hovorili. Hoci sa však snažili nájsť tú správnu osobu v každom bare v meste, všetci sme boli toho názoru, že nakoniec skončia spolu. Aj keď si to nechceli priznať. 

A tak som tu teraz stála. Na cintoríne a plakala. Ale nie od smútku. Veľkú kyticu bielych ľalií som vložila do vázy a tvár otočila k nebu, z ktorého začali na moju tvár dopadať kvapky dažďa. 

Pozrela som na meno na náhrobku a srdce mi stislo od toho, ako veľmi mi chýbal. Stále som si priala, aby tu mohol byť. 

"Neplač." Prehovoril ku mne nežne Harry a objal ma zozadu okolo pása.

"Len mi je ľúto, že tu s nami nie je." Vysvetlila som mu a oprela si hlavu o jeho hruď.

"Ale to nie je pravda. Bol predsa s nami od začiatku. Videl každú našu nezmyselnú hádku. Každé moje zrútenie. Iste sa pritom dobre bavil." Usmiala som sa a hlavu zdvihla opäť k nebu.

"Asi si ho rozhneval." Poznamenala som, keď sa na nás spustil hustý dážď a rozbehla som sa pod strechu uprostred cintorína.

"Ty si teda vieš vybrať počasie." Utrel si mokré vlasy a zdvihol na mňa obočie.

"Ja? Ty si predsa chcel ísť. Presviedčal si ma, že to stihneme než začne pršať." Tresla som ho do ramena, na čo si ma pritiahol k sebe. Len som sa usmiala, keď sa nevinne uškrnul a opätovala mu ďalší bozk. 

Nad nami sa síce rozpútala búrka, ale vedela som, že po nej znova vyjde slnko. Ako vždy. Pretože to tak proste muselo byť. 

Dážď síce tak skoro neustal, ale my sme sa aj napriek tomu vybrali domov. Harry ma ťahal za ruku a než sme prešli bránou, posledný raz som sa otočila za tebou.

Vďaka Elli, za všetko!