Bezradní

- 20 -

"Dobré ráno, slniečko!" Pozdravil ma posmešne Teo, keď som sa ráno ukázala u neho doma.

"Dobré určite nie je!" Odstúpil od dverí, aby som mohla vojsť dnu a zavrel za mnou.

"Prečo nie si doma a nevyspávaš opicu?" Spýtal sa ma kráčajúc za mnou do kuchyne.

"Pretože, keď si ľahnem, všetko chce ísť zo mňa von. A potrebujem vedieť, čo sa včera dialo." Nechápavo na mňa zdvihol obočie.

"Ty si nič nepamätáš?" Potriasla som hlavou a oprela si ju do dlaní.

"Prečo si ma tak strašne opil?" 

"Ja? Nekázal som ti vypiť pol fľaše tequily." Ukázala som na neho prstom a zamračila sa.

"Dobre som ťa videla! Zatiaľ čo ja som vypila tri, ty si si dal jeden! Ty jeden zmrd!" Nad mojím obvinením sa len zachichotal a podal mi pohár vody a tabletku. 

"Som ti kedykoľvek k službám! Aj nabudúce." Povedal s úsmevom. Zjavne sa na mojom utrpení dobre bavil.

"Na to zabudni! Už v živote nepijem!" 

"Keby som ti za každú túto vetu vzal jeden pár topánok, tak už chodíš bosá. A dobre vieš, že na topánky máš slabosť. Máš ich aspoň tridsať." 

"Môžeš mi v skratke objasniť, čo sa včera dialo?" Hodila som na neho nevinný pohľad a zapila som tabletku poriadnym dúškom vody.

"Pokiaľ ši to pamätáš?" Zalovila som v pamäti s pohľadom upretým na jeho balkón.

"Spomínal si niečo o Elliho obrazoch. Sedeli sme na zemi v bare a potom ...už nič." Pokrčil ramenami a pobavene na mňa pozrel.

"Tak to je v pohode. Potom už sme šli len domov. Ale mala by si si skontrolovať telefón." Začal sa smiať a ja som zmätene upierala oči na jeho škodoradostný výraz.

"Prečo?" Vytiahla som telefón z vrecka a odblokovala ho.

"No...kým sme prešli z baru k tebe domov, napísala si mu niekoľko správ." Ťukala som po displeji ako šialená a snažila sa dostať k správam. Ako naschvál mi práve teraz telefón zamrzol.

"Komu?" Pýtala som sa Tea, keďže mobil nespolupracoval.

"Harrymu." Vyvalila som na neho oči a rozobrala telefón, aby som vytiahla baterku a reštartovala ho.

"Čože? Čo som mu písala?" Teo sa neprestával usmievať, čím ma neskutočne vytáčal. Navyše som bola nervózna, pretože som chcela vedieť, čo bolo v tých správach.

"Neviem, nedala si mi to prečítať. Len si dookola hovorila, že mu musíš napísať. O nič nejde. Veď aj tak ten mobil nemá pri sebe. Má ho tvoja mama."

"Veď práve!" Zdvihla som sa od stola a pobrala sa rýchlym krokom ku dverám.

"Kam ideš?" Volal na mňa zvedavo.

"K mame predsa! Musím tie správy vymazať. Ak ich aj mama čítala, v žiadnom prípade ich nesmie čítať Harold. Ešte by si niečo namýšľal." Tresla som dverami a utekala k maminmu domu. Ani som nepremýšľala, čo jej poviem. Medzitým sa mi podarilo rozbehnúť môj telefón a tak som si cestou k nej tie správy prečítala. 

"Dakujem ti srrasne moc za tie obrazy. Aasi nebudeš az taký devil ako som si myslela."

Druhá správa.

"Mozno by sme mohli idt von, ked sa vratis od tych narkomanov? Mozes pit kavu alebo to mate zakazane?"

Tretia správa.

"Spíš???"

Štvrtá správa.

"Mam chut ta objat? Mozno by som ti dala aj pusu. Cel by si? Urcite by si chcel."

Piata správa.

"Ja som zabudla, ze si preč. Dobru noc."

Vytriešťala som oči na displej a okamžite mazala správy z pamäte. Musela som byť naozaj opitá. Veľmi, veľmi opitá. Vyletela som po schodoch a zazvonila. V tejto chvíli som ľutovala, že ešte nemám od maminho bytu kľúč.

"Ahoj, Fin." Pozdravila ma mama a vpustila ma dnu. 

"Ahoj. Ako to ide?" Snažila som sa tváriť normálne, najmä aby si nevšimla, akú strašnú opicu mám. Pridržiavala som sa nenápadne steny, pretože sa mi točila hlava.

"Fajn. Dáš si vývar?" 

"Nie som hladná, vďaka." 

"Nie od hladu. Vždy ti zabral na ťažké rána." Prekvapene som na ňu hľadela. Z jej pohľadu som pochopila všetko.

"Čítala si ich?" Jemne pokrútila hlavou a uškrnula sa. 

"Ťažko môžem prepočuť, keď mi tu o pol druhej v noci vyzváňa mobil. Čo ste pili?" 

"Tequilu." Priznala som sa so sklonenou hlavou. Pripadala som si znova ako pubertiačka, čo sa bez dovolenia opila. 

"Chceš ich vymazať?" Prikývla som a mama len mykla plecom. Pobrala som sa teda do obývačky, lenže keď som otvorila skrinku, mobil tam nebol. Vzdychla som si.

"Kam si ho dala?" 

"Prečo to chceš vlastne vymazať? Niektoré z tých správ sú pekné. Iste by ho potešili." Nastavila som ruku a výhražne na ňu pozrela.

"Mama, ten telefón! Prosím!" Rezignovane siahla do zástery a podala mi ho.

"Poviem mu to. Lebo keď sa vráti, zase budeš na neho hnusná. A inak, o čo išlo s tými obrazmi?" Sadla som si do kresla, aby som už nemusela držať svoje telo na nevládnych nohách.

"Zmizli z garáže, preto som sa ťa vtedy pýtala, či nemáš náhradný kľúč. Nevedela som, čo s nimi spravil. A včera mi Teo povedal, že visia v galérii. Neviem, ako to spravil, ale dostal nášho Elliho do galérie. Preto som mu v tej správe ďakovala." Mame sa postupne na tvári usídlil spokojný úsmev a sadla si na operadlo vedľa mňa. Vymazala som správy z Haroldovho telefónu a chytila ju za ruku, pretože som jej v očiach zazrela slzy.

"Nič mu nevrav. Prosím ťa! Bola som opitá. Ani jednu z tých správ som nemyslela vážne." Snažila som sa mamu presvedčiť, no ona na mňa hodila spýtavý pohľad, ktorým ma úplne zmiatla. 

"Naozaj? Nič z toho si nemyslela vážne?" Neodpovedala som. Nevedela som, čo na to povedať.