Bezradní

- 67 -

O dva roky neskôr...

"Takto to už ďalej nejde." Oslovila som Harryho, keď vyšiel z izby.

"Čo ako?" Tváril sa nezainteresovane. 

"Predsa s mamou. Je na tom zle, nezvládaš sa o ňu starať." Zamračil sa na mňa, vedela som, že som udrela na citlivú strunu.

"Už sme o tom hovorili. Nemôžem jej platiť opatrovateľku. A ani ju nepotrebuje. Zlepšuje sa to." 

"Zlepšuje? Mala ťažkú mozgovú porážku, Harry. Z toho sa len tak nedostane."

"Ešte neumiera, okej!" Zahriakol  ma pohľadom, čo ma trochu zamrzelo.

"Viem, že nie. Ale nemôžeme takto pokračovať. Pozri sa na seba!"

"Čo zas?" Ozval sa otrávene.

"Ty to nevidíš? Sotva spíš, neješ, a myslíš, že som si nevšimla, že máš znova doškriabané ruky? Prečo ju nedáme do ústavu?" Potriasol hlavou a uhol pohľadom.

"Povedal som ti, že to neurobím. Potrebuje ma! Celý život som na ňu kašlal, tak aspoň teraz tu pre ňu som. Nemôže fungovať sama, to dobre vieš. Kým sa z toho pozviecha, postarám sa o ňu."

"A čo ak to už lepšie nebude? Veď len leží, sotva ti niečo povie!"

"Buď ticho! Keď sa to stalo dohodli sme sa, že mama pôjde k nám!" 

"Ale to bolo pred dvoma mesiacmi! Ja takto fungovať nemôžem! Sotva sme spolu a to bývame v jednom byte. Buď si v práci alebo sa staráš o mamu. Vieš, že je toho na teba veľa. Preto ti vravím, aby sme ju dali niekam, kde na ňu budú mať čas!" Začal sa od nervozity škriabať na ruke a ja som pochybovala, že tento spor vyhrám. Všimol si môj pohľad a náhle sa zarazil.

"Bojíš sa? Myslíš, že kvôli problémom začnem zasa s drogami? O to ide nie? Bojíš sa, že tvoj feťák do toho znova spadne?" 

"To som nepovedala. Ale ako vidím, nemáš od toho ďaleko!"

"Toto nemá chybu! Som čistý dva roky! A nemám chuť s tým začať. Ale som veľmi rád, že mi tak veríš." Zatiahol ironicky a sadol si do kresla. Zostala som  stáť na mieste a dívala sa na neho z výšky.

"O to predsa nejde!"

"Ale áno ide! Presne o to ide! Stále mi neveríš! Bojíš sa, že keď sa zosypem budeš mať na krku mamu aj mňa! Ale hovorím ti to posledný krát! Ja mamu do ústavu nedám! Dlhujem jej to. Proste to musím urobiť! Nevykašlem sa na ňu! Ale to ty nepochopíš. Dokonalá dcérenka!" Zašepkal si skôr sám pre seba, ale ja som ho veľmi dobre počula.

"Čo si povedal?"

"Že ma nedokážeš pochopiť, lebo si v živote nespravila nič zlé. S čistým svedomím by si svoju mamu šupla do prvého baráku, ktorý by ti ponúkli. Nemôžeš pochopiť aké to je pre niekoho ako som ja. Celý život som jej robil peklo na zemi a teraz mám konečne možnosť to napraviť, tak ak s tým máš, kurva, nejaký problém, tak sa môžeš zobrať a vypadnúť." Neveriacky som sa na neho dívala, keď zdvihol ku mne pohľad plný hnevu.

"Čo si povedal?"

"Počula si!"

"To nemyslíš vážne!"

"Myslím! Nebudem stále skákať ako ty pískaš! Toto je moje rozhodnutie tak sa s ním zmier, alebo sa vráť k svojmu bezstarostnému životu, ktorý si mala, než som ti ho skazil." Postavil sa a obišiel ma.

"Vieš, kde sú dvere." Zmizol v kuchyni, kam som ho automaticky nasledovala.

"Ja nechcem odísť. Len chcem, aby sme to vyriešili, ale ty sa chováš ako malý!"

"Ja som ako malý? Otvor oči, prosím ťa! Toto je život! Máme problémy, okej! Ale to neznamená, že sa vezmem a hodím ich za hlavu! Je to moja mama, pre Boha! Už to konečne pochop! Nebudem si vyberať! A ak na to budem sám, vydržím to. Nezosypem sa. Nemôžem, kvôli nej!"

"Tak jej zožeňme opatrovateľku." Navrhla som napokon, keď už som nevidela iné východisko.

"A z čoho ju mám asi tak platiť? Možno ak by si mi viacej pomáhala, tak by sme sa nemuseli hádať."

"Viac? Čo odo mňa vlastne chceš? Menila som si kvôli tomu smeny, ponáhľam sa domov každý deň aby mama nebola sama. Robím čo môžem, ale to nestačí! My dvaja jej nestačíme, nechápeš to?" 

"Nebudem sa s tebou hádať. Už som ti povedal. Ak máš problém s tým ako to je, vieš kde sú dvere. Skončili sme. Choď!" Skríkol po mne s očami uprenými do tých mojich.

"Čože?"

"Veci ti donesiem." Zarazene som tam zostala stáť a len na neho hľadela. Čo sa to práve dialo?

"Chodˇ! Choď!" Spravil krok ku mne a ja som cúvla. Zmätene som sa obrátila a vybehla von z bytu so slzami v očiach.