Bezradní

- 31 -

Mesiac prešiel ako nič a mne nastal čas, aby som si obrazy z galérie odniesla domov.

"Uchovávajte ich v dobrom stave. Nevylučujeme, že o nich bude znova záujem. Výstava mala veľký úspech. Vy nemaľujete?" Usmiala som sa na organizátorku a pokynula chlapom, aby mi diela naložili do dodávky.

"To teda nie! Nie som taká talentovaná ako môj...ako bol môj brat. Ale ak by ste mali záujem, určite sa dohodneme. Som rada, že sa to podarilo. Nikdy by ma nenapadlo, že jeho obrazy sa dostanú do galérie." Pani sa na mňa zadívala a chytila ma za zápästie.

"Mal veľký talent. Verte mi!  V tejto sfére som už nejaký piatok a viem odhadnúť pravého umelca. A váš brat bol výnimočný." Spokojne som na ňu pozrela a pobrala sa k dverám dodávky. 

"Ďakujem. Naozaj. Je úžasné to počuť od niekoho, ako ste vy." Podala mi ruku a rozlúčili sme sa. Chcela som, aby pri tom bol aj Harold, ale práve dnes mal akýsi pracovný pohovor a nemohol ho zmeškať. Bola som nesmierne zvedavá, ako to dopadlo. Volala som mu na mobil, ale nezdvíhal. Povedala som si, že proste nemá čas. Možno práve sedí v kancelárii a snaží sa ich ohúriť, aby ho prijali. Mobil som si teda strčila do vrecka a pobrala sa s chlapmi do garáže. Vyložili sme obrazy a oni sa pobrali ďalej. Ja som ešte chvíľu zotrvala, než som zamkla dvere a pobrala sa domov.

"Ahoj." Ozvala som sa do mobilu, keď som začula zvonenie a na displeji zbadala Haroldove meno

"Ahoj. Ako to išlo?"

"Super. Obrazy sú v garáži. Ale skôr sa pochvál, ako to išlo tebe?" Na chvíľu bolo ticho a potom sa ozval jeho neistý hlas.

"Celkom to ušlo, ale vraj majú lepších kandidátov." Úsmev mi sklesol a hlas stíchol.

"To ma mrzí. Určite sa zadarí nabudúce. Kedy máš ďalší?"

"Zajtra." Odvetil stroho a tak som mu popriala veľa šťastia. Len poďakoval a následne položil. Zamkla som garáž a pobrala sa domov. Na druhý deň som volala Haroldovi, ale nedvíhal. Vonku bolo chladno, keď som kráčala do práce a trochu ma znepokojilo, že mi na telefóne neodpovedal. Našťastie som vedela, do ktorej firmy mal dnes namierené a tak som si povedala, že zavolám tam. Za normálnych okolností by som to nespravila, ale bola som proste zvedavá. Vytočila som číslo a slečna na druhom konci mi oznámila, že nikto s jeho menom sa tam v ten deň neobjavil. 

"Nebol tam!"  Prezradila som Teovi s nepríjemným tušením. Ako prvé ma napadlo, že sa niekde zdrogoval a vykašľal sa na to. Ale od odvykačky ubehlo už pár týždňov a on sa držal na uzde. Prečo by to práve teraz pokazil? Nechcela som tomu presvedčeniu prepadnúť, aj Teo ma prehováral, nech nezveličujem. Zavolala som mame, no ani tá nič nevedela. Preto som sa rozhodla, že po práci zájdem k nemu domov. Nič iné som robiť nemohla a bola som príliš zvedavá na to, aby som to nechala plávať. Nemohla som to prejsť akoby nič. 

Cestou k nemu som sa zastavila u jeho cvokárky. Pani, ktorá si ma doteraz pamätala neochotne otvorila a pustila ma dnu. 

"Dobrý. Nespomínal vám Harold nejaké problémy?" Vybalila som na doktorku, ktorá sa na mňa prekvapene zahľadela.

"Už tu niekoľko dní nebol, Fin. Pokiaľ viem, dohodli sme sa na prerušení sedení, pretože na ne nemal financie. Zrejme sa rozhodol, že vám to nepovie." Zmätene som na ňu pozerala a následne sa zvrtla na odchod. 

Ak tam už nejaký čas nebol kvôli peniazom, zrejme bol na tom horšie ako som si myslela. Zamierila som teda rovno k nemu domov. Oprela som prsto do zvončeka. V izbe sa celkom jasne svietilo a tak musel byť doma. Dvere zabzučali a ja som vošla dnu. Vybehla som na jeho poschodie a zaklopala. Na moje prekvapenie mi však neotvoril on, ale nejaká žena.

"Dobrý. Je...." Zasekla som sa. Netušila som, že s niekým chodí. A ešte k tomu to bola taká pekná baba. Prečo sú vždy také pekné? Bola to jeho frajerka? Nikdy sa s tým nepochválil. 

"Je Harold doma?" Vyhŕkla som na ňu otázku, ktorá ju zjavne zaskočila. 

"Nie." Odskočil si snáď po ochranu? No ták! Tá ženská mala na sebe voľné biele tričko a legíny. Určite sa na to práve chystali! Bože! Tá predstava bola príšerná! 

"Vráti sa?" Skúsila som opatrne prehĺtajúc znechutenie.

"Nie. Teda... Byt sme kúpili pred týždňom. Nevieme, kam išiel." Vyvalila som na ňu oči a zostala tam stáť ako obarená. 

"Kúpili?" 

"Áno." Odvetila žena a vzápätí k nej pribehol malý, zrejme trojročný chlapec. Usmiala som sa na jeho milú tváričku a potom znova pozrela na ženu.

"Netušíte, kde by mohol byť?" Bola som z toho úplne mimo. Nechápala som. Kam sa podel?

"Je mi to ľúto, ale to naozaj netuším." Poďakovala som sa jej a zbehla dolu schodmi. V hlave som mala jedinú otázku, na ktorú som nutne potrebovala vedieť odpoveď. Mala som dojem, že inak sa zbláznim. 

Harold, kde si?