Bezradní

- 17 -

"Tak hrozne ma to mrzí!" Musela som odvrátiť pohľad. Zahryzla som si do pery ale neudržala som slová len v mojej hlave.

"Bože!" Načiahla som k nemu ruku, no než som sa ho dotkla, zvrtla som sa mu chrbtom.

"Vždy, keď to spomenieš, mám chuť z teba vymlátiť dušu! Ale teraz..." Otočila som sa späť a chvíľu na neho hľadela. Potom som sa prirútila k nemu a uštedrila mu niekoľko úderov päsťou do hrude. Len sa schúlil k stene ale nebránil sa. Rozčuľoval ma tým ešte viac. Všetko, čo urobil mi spôsobovalo nervy. Nenávidela som ho a zároveň mi ho bolo ľúto. Ako mi môže byť ľúto jeho? Je to vrah môjho brata! A predsa. Jeho zahmlené modré oči sa predo mnou snažili utiecť kdesi do neznáma, vyzeral krotký ako baránok, ako dieťa, ktoré karhá rodič.  

"Ako ťa mám zmlátiť, keď mi tu reveš? Prestaň!" Okríkla som ho, pretože aj mne sa začal lámať hlas a oči sa mi plnili slzami. Odstúpila som od neho a prechádzala som sa hore dole. Snažila som sa to potlačiť. 

"Ak ti to pomôže, pokojne ma udri." Vyslovil potichu, utrel si líca a zostal tam stáť so zvesenými ramenami. Nechcela som pred ním plakať. Nechcela som, aby ma videl zraniteľnú. Aby si myslel, že sa ma jeho slzy dotkli. Keď už som ich nemohla udržať a oni začali stekať po mojich lícach, otočila som sa. Jemne sebou cukol, keď som prechádzala okolo, no neudrela som ho. Odbehla som do kúpeľne a nechala ho tam samého. 

Zavrela som dvere, umyla si tvár a pozrela na seba do zrkadla. Zrazu sa mi v hlave objavila otázka. Čo by urobil Elli? Jeho kamarát je u mňa v obývačke, na pokraji nervového zrútenia, od ktorého som ani ja nemala ďaleko. Nenávidela som ho, to áno. A predsa mu istá moja časť chcela pomôcť. Neodpustila som mu to, zrejme nikdy nebudem toho schopná. Ale ten pohľad. V jeho očiach bolo toľko bolesti a viny. On sám sa za to nenávidel. Elli by ho v tom nenechal. Mama by ho v tom nenechala. A ani ja som to nemohla urobiť. 

Trhla som dverami a vbehla späť do obývačky. Bol preč. Vrátila som sa do chodby, taška tu tiež nebola. Schytila som kľúče a bežala von. Nemohol zájsť ďaleko. Zbehla som po schodoch a takmer rozbila sklo na vchodových dverách, keď som sa rútila von. 

"Harold!" Skríkla som na ulicu, hoci som ho očami ešte nenašla. Založila som si ruky na hrudi, pretože mi v tričku a teplákoch ostala dosť zima. Ale v ten moment som to nemohla riešiť. Rozhliadla som sa na obe strany a všimla si postavu napravo od domu. Pomaly kráčal preč, tašku prehodenú cez rameno. Mierne sa obzrel, keď začul svoje meno, ale nezastavil. Rozbehla som sa za ním, na volanie viac nereagoval. Podarilo sa mi ho dobehnúť a schmatla som ho za ruku.

"Harold, počkaj!" 

"Nechaj ma odísť, nechaj ma skapať! Nič iné si nezaslúžim.." Bez rozmyslu som mu vlepila takú silnú facku, až mu tvárou trhlo do strany.

"Čuš! A počúvaj ma! Vrátiš sa do liečebne a vydržíš tam tie tri týždne. Je ti to jasné? Neopováž sa odtiaľ ešte raz zdrhnúť! Moja mama už si toho zažila dosť. Nebudeš jej pridávať starosti! Doteraz si sa choval ako debil, tak teraz konečne začni myslieť na druhých!" Bodala som ho prstom do hrudi, aby som zdôraznila každú jednu vetu. Sypalo sa to zo mňa ako lavína  a ja som to nemohla zastaviť.

"Nenávidím ťa, za to čo sa stalo Ellimu. Ale ak ti moja mama verí, neopováž sa ju sklamať, lebo ti dolámem všetky kosti v tele! Tak sa prestaň chovať ako chudák a nastúp do auta!" Nečakala som na jeho reakciu a zamierila k autu. Bez slova ma nasledoval. Naštartovala som a  vyrazili sme. Po niekoľkých metroch nočnou ulicou som prelomila ticho a prehovorila. Oči som ale upierala na cestu.

"Čo si spravil s tými obrazmi?" Kútikom oka som zazrela jeho nervózne ruky, ktoré žmolili tašku na kolenách.

"Mám ich, neboj sa. Len..."

"Len čo?" Pridala som plyn, na čo sa Harold uškrnul. Zjavne si všimol, aký vplyv má na moje nervy.

"Ukážem ti to, keď sa vrátim. Okej?" Podozrievavo som na neho mihla pohľadom. 

"Prosím. Ver mi." Každým kúskom môjho tela som chcela odporovať, ale vzdala som to.  

"Okej." Pokračovala som ďalej, Harold ma musel navigovať, pretože som nevedela, kam ideme. Prešli sme zúženou ulicou, ktorú obkolesovali stromy a mierili do kopca. Liečebňa nebola veľká, ale cez deň muselo byť toto prostredie krásne. Zastavila som pred veľkou bránou, nemala som v úmysle ísť ďalej. Vystúpila som z auta a prešla na jeho stranu. Zostal chvíľu stáť, obaja sme upierali oči na budovu pred nami. Potom sa ku mne otočil. Už neplakal. Ani sa neusmieval. Proste na mňa hľadel. Spravil krok ku mne a ja som sa oprela o auto. On ma snáď chcel objať?

"Dotkni sa ma a zlomím ti ruku." Varovala som ho, na čo sa uškrnul a vykročil odo mňa preč.

"Budem tu stáť, kým nevojdeš dnu!" Skríkla som ešte a nespúšťala z neho oči. Došiel až ku vchodu a potom zmizol vo vnútri. Nasadla som späť do auta a pobrala sa domov.