Bezradní

- 42 -

"Ahoj." Pozdravil ma Harry z izby a ja som prekvapene odzdravila. Tak trochu som dúfala, že už bude spať. Vyzula som sa a odložila tašku do kresla v obývačke. Zahliadla som jeho siluetu v izbe. Zvedavo som nakúkala dnu, ale len chvíľu, kým vyšiel z izby a ocitol sa predo mnou. 

Oči som vytreštila a pootvorila ústa nad tým, čo som zbadala.

Bol oholený, po strnisku ani stopa a mal na sebe zrejme svoje najlepšie oblečenie, čo predstavovalo tmavé rifle a hrubý sveter. 

"Ideš niekam?" Podozrievavo som sa spýtala a on sa nad mojím tónom uškrnul. Niečo v jeho pohľade mi napovedalo, že snáď na ten včerajšok zabudol, alebo to aspoň nechcel riešiť. Na okamih sa mi zdalo, že je všetko ako predtým. 

"Zajtra mám pohovor. Ako vyzerám? Mám si vziať niečo iné? Prišlo mi, že toto je najmenej hrozné, čo v mojich veciach mám. Ale rozmýšľam, že by som si požičal niečo od Elliota, teda ak by si mi dovolila. Alebo mi vyber niečo iné. Ja sa v tom fakt nevyznám." Nervózne rozhadzoval rukami a očami utekal neustále do vedľajšej izby. Usmiala som sa a prešla po rukáve tmavého svetra.

"Je to fajn." Zdvihla som oči k jeho tvári, v ktorej som ho takmer nespoznávala.

"Vyzeráš dobre. Ale bola som na to strnisko už taká zvyknutá, že si ho budeš musieť nechať narásť znova. Neviem či si na toto zvyknem." Pohladila som ho po líci a zrazu sa mi v hlave vynorili spomienky na včerajšok. Radšej som odstúpila a schmatla tašku, v ktorej som sa začala bezmyšlienkovite hrabať. 

"Čo hľadáš?" Užíval si zlyhanie môjho únikového plánu pred jeho pohľadom. Aj slepému by bolo jasné, že mám problém byť v jeho blízkosti príliš dlho. 

"Nič." Odvrkla som a vystrelila do spálne. Vzala som si osušku a privrela skriňu. Keď som chcela prejsť okolo neho, postavil sa mi do cesty. Zostala som tak uväznená v izbe, vo dverách mi zavadzalo jeho telo a najmä jeho hypnotizujúci pohľad.

"Hneváš sa pre ten včerajšok?" Spýtal sa ma s nehou v hlase a ja som neodolala a pozrela mu do očí. Snažila som sa zmeniť tému, dobre som vedela, na čo naráža. Ale zvolila som útok pod pás.

"Myslíš tú blbosť, čo si chcel urobiť?" Obviňujúco som na neho vychŕlila, lenže on ma mal dobre prečítanú, vedel, že to nemyslím vážne. Že ho obviňujem len naoko dúfajúc, že sa ma to neopýta znova. Možno, že som sa mýlila. Možno na to nechcel zabudnúť. A vlastne som to nechcela ani ja. 

"Myslím tú blbosť, čo som urobil." Odvetil neustupujúc mi z cesty. Vzdychla som si a napokon som sa prestala snažiť vyhnúť sa tomu priznaniu, ktoré odo mňa chcel.

"Nebola to blbosť. Nehnevám sa. Nie kvôli tomu." Konečne ustúpil a ja som mala pocit, akoby ma práve prepustili z popraviska. Rýchlo som prebehla okolo a schovala sa v kúpeľni. Nebola som tam dostatočne dlho. Keď som totiž vyliezla zo sprchy, došlo mi, že som si nevzala pyžamo. Len v uteráku som teda potichu mierila do izby s prosbou k tomu najvyššiemu, aby Harold už spal. Ani tentoraz mi to ale nevyšlo. Ešte horšie!

Harry si ukladal veci na kreslo, aby ich mal ráno čo najmenej pokrčené. Pri jeho snahe som sa začala smiať. Vyzeralo to totiž, akoby na kresle ktosi sedel. Sveter aj nohavice boli natiahnuté ako na štipcoch. Hodil na mňa urazený pohľad, ktorý mu následne skĺzol na moju osušku. 

Rýchlo sa odvrátil a nervózne sa poškriabal vo vlasoch. Prešmykla som sa do izby a privrela dvere, aby som sa prezliekla. Zvuk vŕzgajúceho gauča mi napovedal, že môj spolubývajúci si naň práve ľahol. Uložila som sa do postele a chvíľu zostala hľadieť na stenu medzi nami. Akoby som cez ňu mohla čítať jeho myšlienky. Prečo sa na mňa musí tak dívať? Prečo sa tak díva vždy? Ak by na mňa hľadel opovržlivo, všetko by bolo jednoduchšie. 

"Dobrú noc." Ozvalo sa z vedľajšej izby a mnou jemne trhlo. 

"Harry?" Oslovila som ho neisto. 

"Áno?" Cítila som v jeho hlase úsmev, zrejme z toho, že som ho nevolala Harold. Na oslovenie Harry som si zvykala čoraz častejšie.

"Kde je ten pohovor?" 

"Mám prísť do skladu. Je to asi dvadsať minút autobusom." Zamračila som sa a pokračovala v otázkach.

"To nie je v meste?"

"Nie."

"Budeš dochádzať?"

"Ak ma vezmú, áno. Ale len istú dobu." Odmlčal sa. Z nejakého dôvodu sa odmlčal a ja som netušila prečo. 

"A potom?"

"Po mesiaci by mi vraj mohli ponúknuť miesto v ubytovni. Väčšina ich pracovníkov tam býva. Je to blízko firmy." Otočila som sa na druhý bok a preberala si v hlave jeho odpoveď. Odíde. Ak ho vezmú, odíde. Nielen z môjho bytu ale aj z mesta. 

"Budem ti držať palce. Dobrú noc." Vyslovila som rýchlo a so smutným pohľadom si pritiahla perinu až k brade. Už neodpovedal. Zavrela som oči a snažila sa na to nemyslieť. Nechcela som mať pred očami obraz, ako ho vyprevádzam na autobus a potom ho neuvidím. Možno, že som ho len chcela mať pod kontrolou. Alebo v tom bolo čosi iné. Možno.