„Čo tu robíš?"
„Tvoja mama ma pozvala."
„Robíš si srandu? Vypadni!"
„Ale.."
„Vypadni!" Skríkla som po ňom s rukou natiahnutou ku dverám.
„Okej." Vzal si bundu a šiel.
„Prečo si to urobila?" Nahnevane na mňa pozrela mama s horúcou kávou pripravenou n...
"Fin?" Oslovil ma opatrne Harold, keď som sa utíšila. Len som dýchala a nepúšťala sa ho. Potrebovala som ešte chvíľu zostať v jeho objatí. Oči som mala zatvorené a vnímala len jeho prítomnosť.
"Ponáhľaš sa domov?" Spýtala som sa ho, keď som sa konečne donútila od neho odtiahnuť. Prekvapene na mňa uprel modré oči a zdvihol obočie.
"Ani nie." Šepol neisto.
"Ešte sme neboli v tej galérii." Pripomenula som mu naoko vyčítavým tónom. Zvraštil obočie a zdvihol kútik úst.
"Chceš tam ísť teraz?"
"Prečo nie?" Pokrčila som ramenami a dala si ruky do vreciek, pretože ma začali oziabať prsty. Uškrnul sa a na chvíľu sa odmlčal.
"Mám tam jedného známeho, ale pochybujem, že nás tam pustí." Skonštatoval a obrátil sa na odchod. Bez slova som ho nasledovala. Celou cestou sme neprehovorili ani slovo, len sme kráčali vedľa seba. Zrak som upierala pred svoje nohy na chodník, ale neušlo mi, že Harold na mňa ukradomky občas pozrel. Zrejme nechápal, čo sa stalo v tej slepej uličke a ani teraz poriadne nerozumel tomu, čo sa deje. Ešte pred chvíľou som ho mlátila a teraz som išla vedľa neho s miernym úsmevom na tvári.
Prešli sme okolo potravín a zahli ku galérii. V celej budove bola úplná tma. Svietil len nápis na pravej stene a vo vnútri za malým okienkom zrejme sedel strážnik. Harold vybehol schody ku vchodu a skúsil potiahnuť dvere. Samozrejme bolo zamknuté. Pán za okienkom si všimol, že sa mu tam niekto snaží dostať a tak vyšiel von s trochu rozospatým výrazom.
"Harry? Čo tu robíte?" Skúmavo si ma premeriaval a zostal stáť vo dverách.
"Ahoj, Stuart. Nemohol by si nás na chvíľu pustiť dnu?" Nechápavo behal pohľadom z Harolda na mňa a potriasol hlavou.
"Zbláznil si sa? Teraz?"
"Stu, prosím! Nebudeme tam dlho. Len sa chceme pozrieť na obrazy jej brata."
"Nemôžem vás pustiť dnu! Ak by na to niekto prišiel, vyhodia ma."
"Ale no ták!" Harold použil svoj psí pohľad, proti ktorému bol zrejme málokto imúnny. A strážnik už mal na mále. Ešte chvíľu a zlomí ho. Bola som si tým istá.
"Bude to chvíľa! Nikto sa to nedozvie!" Keď uprel zrak na mňa, usmiala som sa ako najviac to šlo, hoci s červenými očami som musela vyzerať zvláštne. Možno si myslel, že som si niečo s Haroldom dala. Naozaj, čo ak si myslel, že sme zdrogovaní?
"Nič sme nemali, aj keď to tak nevyzerá!" Oslovila som ho prosebným tónom. Posunul sa do strany a dovolil nám tak vojsť dnu. Harold ma zaviedol k bielym dverám na dolnej chodbe a Stu nám ich otvoril.
"Máš polhodinu! Maximálne!" Zavrel za nami a nechal nás tam samých.
"Wau!" Zvolala som s úžasom, keď môj spoločník stlačil vypínač a miestnosť naplnilo svetlo. Obrazy boli zavesené vedľa seba na stenách v pravidelných rozostupoch. Prešla som okolo menších diel na pravo a obišla prvý stĺp. Za ním ma čakal asi trikrát väčší obraz, ktorý mi bol dobre známy.
"Wau!" Zopakovala som a odstúpila, aby som si ho mohla poriadne obzrieť.
"Vždy vyzerali úžasne, ale tu... Sú nádherné!" Biela stena, na ktorej viseli ešte zvýrazňovala ich dokonalosť. Nemohla som od nich odtrhnúť oči.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
"Mrzí ma, že ich nestihol viac." Prehovoril ku mne potichu Harold, ale nemohla som sa ubrániť pocitu, že to vravel skôr sebe. Musela som niečo povedať. Nemohla som to prejsť mlčaním.
"Bol by ti nesmierne vďačný. Najprv by frflal, že na to nemá, že to sú len jeho čarbanice. Ale v konečnom dôsledku by bol šťastný. Nikdy by som si nepomyslela, že jeho kresby takto uvidím. Že ich uvidia ľudia. Je to neuveriteľné. Ďakujem." Uprela som pohľad na jeho tvár. Nesmelo sa na mňa usmial a posunul sa k ďalšiemu obrazu. Prešli sme celú miestnosť nevnímajúc čas, keď sa zrazu otvorili dvere a v nich netrpezlivý Stuart.
"Poďte už!" Zavolal na nás a tak sme sa pobrali za ním. Venovala som tomu kostlivcovi na stene ešte jeden pohľad. Akoby som sa tak mohla ešte posledný krát pozrieť do očí tebe, Elli. Nech si kdekoľvek, dúfam, že to vidíš. Že vieš, čo pre teba Harold urobil. Čo spravil pre nás všetkých.
Vyšli sme z galérie a pobrali sa domov. Mraky zatienili takmer všetky hviezdy, cestu nám osvetľovalo len zopár lámp. Harold ma odprevadil až pred vchod, kde sme zastali.
"Ďakujem ti." Riekla som mu zbierajúc odvahu na tie dve slovíčka. Len prikývol a pobral sa preč. Otvorila som dvere a ešte raz sa za ním obzrela. V ten moment sa mi do hlavy vkradla myšlienka, že ho vlastne poriadne nepoznám. Ale ak by som ho poznala, zrejme by som prišla na to, že je to milý chalan. Možnože aj dobrý človek. Jediným problémom bolo, že mal proste zlú záľubu. Závislosť, ktorá mu prevrátila život naruby. A on na mňa z nejakého dôvodu spoliehal. Preto prišiel vtedy práve ku mne. Spoliehal na to, že to tak nemusí skončiť. Že nemusí skončiť ako Elliot. A ja som si povedala, že jeho tiché volanie budem počúvať. Kvôli mame, kvôli sebe, kvôli nemu a kvôli tebe, Elliot.
