Bezradní

- 41 -

Inštinktívne som privrela oči,keď som si uvedomila, že ma pobozkal. Najprv ma tým zaskočil, no viac ma prekvapilo,  ako rýchlo som si na ten pocit zvykla. Pootočila som hlavu a prehĺbila náš bozk pričom som ho pohladila po líci. Jeho strnisko ma pichlo do ruky a mne sa v hlave rozblikalo červené svetlo. Rovnako tak ma pred chvíľou bodlo zistenie, že sa chcel vrátiť ku kšeftu. Nechcene, no predsa som ho od seba odtisla a zmätene na neho pozrela. Chcela som ho znova pobozkať, ale nemohla som. Proste nemohla. Sklonila som na chvíľu zrak, aby som nemusela hľadieť do jeho očí, ktoré ma priam hypnotizovali. S očakávaním, čo poviem ich na mňa upieral a keď som sa do nich opäť pozrela, len zdvihol obočie. 

"Nemôžem." Začala som.

"Nie teraz. Nie potom, čo sa stalo. Prepáč." Zdvihla som sa z kresla a rýchlo zmizla na chodbe, kde som zaliezla do kúpeľne. Vedela som, že robím správnu vec, ale predsa som nebola spokojná. Opláchla som si tvár ľadovou vodou a privrela oči opierajúc sa o umývadlo. Prečo to spravil? Prečo ma musel pobozkať? Kým to neurobil, ani som netušila ako veľmi to chcem. Kiežby to urobil včera, skôr, než sa to celé pokazilo. Než to on pokazil. 

Pozrela som na seba do zrkadla a bezradne sa spýtala svojho vlastného odrazu.

"Čo mám robiť, Elli? Čo mám robiť?" Bilo sa to vo mne ako dve vojská na bojisku. Jedna Finley sa tam chcela vrátiť a znova ho pobozkať. A tá druhá kŕčovito zvierala okraje umývadla a snažila sa zhlboka nadýchnuť. Nemohla som mu veriť. Iste, do určitej miery mal na to dôvod, ale keby sa ma bol spýtal. Keby bol niečo povedal...

A kedy? Myslel si, že ho tu nechceš! Ozvala sa tá druhá a ja som nahnevane potriasla hlavou. 

Nemôžem mu dôverovať. Nie teraz. Sklamal ma. Okrem toho, ktovie, čo by na ten bozk povedal Elliot? 

Zaliezla som do sprchy a snažila sa ten nekonečný tok myšlienok prehlušiť vodou. Nepomáhalo to. Ale že vôbec. Posledný raz som na seba pozrela do zrkadla a rozhodla sa. 

"Robíš dobre." Presviedčala som samu seba. "Najprv si ním musíš byť istá. Nemôžeš si s ním začať, keď mu neveríš. Ak by to dopadlo zle, ublíži to obom." Prikývla som na to, čo mi povedal môj vlastný odraz a otočila sa ku dverám. Potichu som vyliezla von a pobrala sa do obývačky. Harry ležal na gauči zakrytý dekou a tváril sa, že spí. V tej chvíli som mu za to bola vďačná. Nechcela som sa s ním o tom teraz rozprávať. Do istej miery sme tak obaja mohli zabudnúť, čo sa stalo. Aj keď som to z hlavy dostať nechcela.

Prešla som bez slova vedľa a schúlila sa do postele pod perinu. Privrela som oči v snahe zaspať, ale v momente, keď ma obklopila tma som ho videla pred sebou. Celý ten moment sa mi odohrával znova pred očami. Kľačal predo mnou a potom ma pobozkal. Znova a znova. A ja som ho tentoraz neodtisla. Čo by sa stalo, keby som to nebola urobila? 

Zahnala som myšlienky akousi neviditeľnou čiernou stenou a otočila sa na druhý bok. Ak dnes zaspím, tak to bude naozaj veľký úspech. Z vedľajšej izby som počula vŕzganie gauča, ktoré mi dalo jasne najavo, že aspoň nie som jediná, komu ten bozk nedá spať. 

"Čože urobil?" Vyjavene na mňa skríkol Teo, keď som mu to na druhý rozprávala.

"Pobozkal ma. Proste...mi dal pusu."

"A ty si ho odstrčila? Čudujem sa, že si to vzala takto." Skonštatoval a začal chystať kávu.

"Prečo?" Vyzvedala som. 

"Videl som ako sa na neho posledné dni dívaš. Chcela si to. A neopováž sa mi klamať, že nie." Otvorila som ústa, ale nakoniec som nič nepovedala. Len som zvesila hlavu a zahľadela sa na svoje ruky.

"Myslíš, že som spravila dobre?" Chvíľu si to premeriaval v hlave a potom prikývol.

"Myslím, že si urobila dobre. Viac ako dobre. Ak by si do toho šla a celé sa to pokazilo, doplatíte na to obaja. Pokiaľ si ním nie si istá, bude to tak lepšie." Odľahlo mi. 

"Vďaka."

"Skôr ma ale zaujíma, ako dlho vydržíš byť s ním v jednom byte a neskočiť na neho." Uškrnul sa a ja som na neho urazene pozrela. Len na sekundu, kým mi došlo, že má pravdu. Ráno som odišla, keď bol Harry v obchode a tak sme sa ani nevideli. Ale čo keď prídem domov? Možno už bude spať, možno so mnou ani neprehovorí. Možno mi vynadá. Možno ma bude chcieť znova pobozkať. Možno tam vôbec nebude. Čo ak sa naštve a odíde? 

"Čuš!" Skríkla som na svoje druhé ja v duchu a radšej sa dala do práce. 

Večer som zamykala bar nervóznejšia než zvyčajne a cesta domov mi pripadala nekonečná. Keď som zasunula kľúč do zámku, absolútne som netušila, čo sa bude diať ďalej.