Bezradní

- 5 -

Písala som posledné slovo, keď som zbadala, že Teo stojí vedľa mňa. Prebehla som očami po odkaze. 

"Ospravedlňujem sa za rozbité okno. Dúfam, že peniaze vystačia na nové."

Pobalila som si veci a chystala na odchod, no on ma ešte zastavil.

"Nemám ti polovicu dať? Bol som tam predsa s tebou." Potriasla som hlavou a usmiala sa na neho.

"Nie, bol to môj nápad. Ale vďaka." Otvorila som dvere a vykročila do nočnej ulice. Chodila som tadiaľ takmer každý deň, no dnes bola akási nervózna. Prešla som okolo rady obchodov a krčiem, až som sa zastavila pri bankomate. Rozhliadla som sa a kartu vytiahla, až keď som si bola istá, že na ulici nik nie je. Rýchlo som vybrala potrebné peniaze a strčila ich do prichystanej obálky, ktorú som zalepila. Takýto obnos peňazí som pri sebe bežne nenosila a tak som pridala do kroku. Chcela som byť čím skôr doma. No predtým ma čakala ešte jedna zastávka. Prešla som podchodom a pokračovala k panelákom. Z diaľky som videla celkom jasne bytovku, ku ktorej som mala namierené. Tentoraz s iným účelom než naposledy. Znova som sa obzrela, mala som dojem, že za mnou niekto kráča. Nik tam nebol. Nasadila som si na hlavu kapucňu a pozrela na prvé poschodie, keď už som stála na mieste. Okno bolo vymenené. Museli to spraviť ráno alebo poobede. Nevadí. Aj tak im tie peniaze patria. 

Oči mi zablúdili na druhú stranu, kde sa zasvietilo svetlo. Trvalo to sotva pár sekúnd, než sa v okne objavila postava. Záclona sa rozhrnula a on si ma okamžite všimol. Hľadeli sme na seba, bez pohybu, bez jediného slova či gesta. Nevedela som, čo mám urobiť. Mám utiecť alebo rýchlo vhodiť obálku do schránky a utiecť až potom? Prečo na mňa len hľadí? Možno si myslí, že som tu, aby som zasa niečo vyviedla. Možno ma videl ísť sem a zavolal policajtov. Dosť bolo premýšľania!

Vybehla som po schodoch a otvorila tašku. Obálku som schytila do ruky a behala očami po schránkach, kým som nenašla správne meno. Vhodila som biely kus papiera dnu a zišla späť na chodník. Hlava sa mi automaticky otočila znova k jeho oknu. Nesvietilo sa, ani on už tam nestál. Vzápätí sa ale rozsvietilo svetlo vo vchode a tak som vzala nohy na ramená. Mohol aj nemusel to byť on. To už mi bolo jedno. Chcela som odtiaľ zmiznúť. A to som aj urobila. 

Keď som na ďalší deň prišla do práce, Teo na mňa významne pozrel. 

"Ako to šlo?" 

"Dobre. Prečo?" Siahol rukou do skrinky pod barom a podal mi akýsi kus papiera. 

"Nečítal som to, aj keď umieram zvedavosťou, čo tam je napísané." Nechápavo som pozrela najprv  na neho a potom na ten list. Vzala som ho do rúk a roztvorila papier. Písmo som nepoznala, ale po prvých slovách mi došlo, kto to napísal.

"Som rád, že si sa rozhodla zaplatiť to okno. Nikomu o tom nepoviem. Nemusíš sa báť. Chápem prečo si to chcela urobiť a nezazlievam ti to. Ani tú facku. Zaslúžil som si ju." 

"Ó, ty hrdina!" Zvolala som ironicky, hoci ma ten dement nemohol počuť.

"Čo?" Vyzvedal Teo nakláňajúc sa ku mne, aby zachytil aspoň niečo z toho listu. Otočila som kus papiera pred jeho tvár a zamávala ním.

"Ten debil ma včera videl. Asi u nich vyzvedal, alebo čo. Ako inak by vedel, že som im tam dala peniaze za to okno?" 

"Hlavne, že to nikomu nepovie. Nebudeš mať problémy." Uškrnula som sa a znova pozrela na jeho riadky.

"Mňa skôr zaujali tie posledné vety." Môj zvedavý kolega mi vzal papier z ruky a horlivo si prečítal záver odkazu.

"Čo? Že ťa chápe?" 

"To ani tak nie. Skôr to, že si tú facku zaslúžil. Vieš, čo to znamená?" Môj zlomyseľný pohľad mu naznačil, že to neveští nič dobré. Ale jeho myseľ to ešte nestíhala spracovať.

"Nie?" 

"Že mi dal vlastne povolenie spraviť mu niečo horšie." Škodoradostne som sa usmiala na čo sa Teo zamračil a stíšil hlas pred zákazníkmi pri bare.

"To nemyslíš vážne! Myslel som, že s tým šialenstvom už sme skončili!" Potriasla som hlavou a schovala list do vrecka na nohaviciach.

"Práve naopak. Ešte som len začala." 

"Fin! Finley!" Volal na mňa naliehavo, no ja už som sa pokojne a s úsmevom presúvala k zadnému stolu. V hlave sa mi rojili všemožné plány a nápady, ktoré by som mohla na Haroldovi realizovať. Aj keď som si uvedomovala, že je to detinské a hlúpe, moje ublížené ja sa radovalo. Chcela som tomu chalanovi dať vypiť všetku horkosť, ktorú som cítila už len pri pohľade na neho. A tou fackou to len začalo.