Bezradní

- 37 -

Pridržala som si jeho tvár jednou rukou a druhou mu strelila jemnú facku.

"Au." Zastonal hraným uboleným tónom a ja som zdvihla prst do výšky jeho očí.

"Ešte raz mi zopakuj takú blbosť a vrazím ti silnejšiu. Rozumel si?" Bez slova prikývol ale pohľad nechal sklopený.

"Pozri sa na mňa." Vyzvala som ho, no odmietal. 

"Pozri sa na mňa!" Zopakovala som hlasnejšie a on ma poslúchol. 

"Nenechám ťa padnúť späť, jasné? Toho svinstva sa už ani nedotkneš. Nájdeme ti prácu, zoženieme byt, alebo zostaneš tu. Je mi to jedno. Ale k drogám sa nevrátiš." Varovala som ho výhražným tónom. Spoji si ruky na kolenách a znova odo mňa odvrátil oči. Vyzeral ako žiak, ktorého práve karhal jeho učiteľ. 

"Je to ťažšie, než si myslíš." Oponoval mi znova škriabajúc po ruke. Odišla som do kuchyne a  keď som sa vrátila, na krvavú hánku som mu priložila mokrú utierku.

"Ešte raz sa poškriab a zlomím ti prsty, aby si sa nemal čím škriabať!" Nad mojou vyhrážkou sa rozosmial a nechal ma utrieť mu krv z ruky. Kútikom oka som vnímala jeho skúmavý pohľad. Keď som však zdvihla oči, on tie svoje sklopil. 

"Je veľa hodín, choď si ľahnúť!" Pokynula som mu rozhodným tónom, on ale zostal sedieť na gauči.

"Nechce sa mi spať." Odvetil mi a uprel oči na televízor.

"Ale ja tu mám dočasnú spáľnu, tak mi trochu zavadziaš!" 

"Tak choď vedľa." Trochu vyplašene som na neho pozrela, než mi došlo, ako to myslel. Samozrejme, že mal na mysli, že on zostane tu! Ako ma vôbec mohlo napadnúť niečo iné? Zrazu moje zvláštne myšlienky vyrušil zvoniaci telefón. Harold sa po ňom načiahol, ale keď zbadal meno volajúce, nereagoval.

"Kto je to?" 

"Jeden známy." To bolo všetko, čo mi povedal. Vytrhla som mu mobil z ruky a prijala hovor, zatiaľ čo sa mi snažil jeho telefón vziať.

"Kto je to?" Skríkla som do mobilu.

"Hej, je tam Harry?" Ozval sa nejaký hlas, zjavne pripitý alebo mierne pod parou.

"Áno je. Ale k telefónu ti ho nedám!" 

"Hej! Kto si?" 

"Do toho ťa nič! Čo chceš?"

"Máme pre neho kšeft!" Zvolal nadšene ten na druhej strane. Uhýbala som rukou, aby mi  Harold nevytrhol z ruky mobil a pokračovala som  v rozhovore.

"Počúvaj ma, ty šašo počmáraný! Harry už v nijakých kšeftoch nejde! Je ti to jasné? Ešte raz mu zavolaj a postarám sa o teba! Kapišto?" 

"Okej! Pohodička!" Odvetil chalan v telefóne a položil.

"Mohol som mať peniaze a zmiznúť z tvojho bytu." Prehovoril ku mne Harold, ale ja som pokrútila hlavou.

"Ty ešte v niečom lietaš?" Osopila som sa na neho, na čo bleskurýchle reagoval.

"NIe! Jasné, že nie. Ale..mohla si sa ma zbaviť." 

"Takto nie, Harry." Usmial sa a ja som nad jeho uštipačným výrazom zvraštila obočie.

"Čo ti je smiešne?"

"Je to asi prvý raz, čo si mi povedala Harry, namiesto Harold." Vysvetlil mi svoje chovanie a tentoraz som to bola ja, kto sklopil zrak.

"To nie je tak celkom pravda. Keď som ťa našla v garáži, volala som na teba Harry. Zrejme mám v krízových situáciách tendenciu byť k tebe milšia." 

"Ozaj?" Vrhol na mňa svoje modré oči a ja som sa radšej zdvihla na neho obočie. Nemohla som sa dlhšie dívať do jeho očí. Boli priam hypnotizujúce.

"Ak nejdeš spať, tak ja teda idem. Odchod!" Zavelila som, na čo sa poslušne zdvihol a zamieril do spálne.

"Ak by ti tu bolo dlho, vedľa je miesta dosť." Šepol mi, než zmizol za dverami a mnou prešla vlna chladného vzduchu. Gauč nebol ktovie ako pohodlný ak som na ňom mala stráviť viac než jednu noc. Ale ani za nič by som nešla do postele k nemu. Ani za nič! 

Áno, toto predsavzatie mi vydržalo asi pol hodiny. Keď som si bola istá, že Harold spí, vkradla som sa do spálne a odsunula mu perinu na ľavú stranu postele. Ľahla som si na pravú polovicu a prikryla sa dekou. Snažila som sa ignorovať, že spí hneď vedľa. Proste som privrela oči a predstavila si, že som tam sama. Spánok prišiel o chvíľu, keď mi v ušiach znelo spokojné dýchanie nič netušiaceho spolubývajúceho.