Bezradní

- 71 -

"Ako sa máš?" Spýtal sa ma Teo, keď sa jeho tvár na skype konečne zobrazila bez štvorčekov.

"Vlastne super. Robím v jednej reštaurácii, bývam v dome s partiou ľudí.  Sú strašne v pohode. Prvý večer ma vzali na prehliadku mesta. Winchester je krásne mesto. Keby si to videl." Odvetila som mu s nadšením.

"Dúfam, že všetko fotíš. Chcem vidieť, za čo si nás vymenila." Usmial sa do kamery a za jeho chrbtom sa zjavila Jo.

"Ahoj, Fin."

"Ahoj. Čo máte nové?"

"Za ten týždeň čo si preč, ani nič moc. Akurát Teo má nového kolegu, je síce mladší, ale celkom fešák." Zatiahla s úškrnom, na čo sa Teo podráždene otočil.

"Hej! Si vydatá ak si na to zabudla!" Neubránila som sa smiechu, vedela som, aký je môj kamarát žiarlivý, ale Jo ho vždy vedela rýchlo upokojiť.

"Neboj sa. Myslela som predsa na Fin. Ja už svojho fešáka mám." Sadla si mu na kolená a vtisla mu jemný bozk. 

"Aký sú chlapi v Anglicku?" Ozvala sa ku mne vzápätí a Teo znova rozhodil rukami.

"Hej!" 

"Ani neviem. Nejako ich nevnímam." Sklopila som hlavu a zahľadela sa na okamih kamsi do prázdna. Obaja mlčali, preto som radšej rýchlo prerušila ticho ja a zmenila tému.

"Pošlem vám nejaké fotky, keď ich dám do počítača. Okej? Zatiaľ sa opatrujte."

"Okej, zavoláme si. Pa." Hovor sa vypol a ja som trochu ľutovala, že som sa nespýtala na Harryho. Umierala som zvedavosťou vedieť, čo robí, ale jemu som volať nemohla. A Teo by mu určite hneď vytáral, že sa na neho pýtam. Aj tak mi mama iste sama od seba napíše, čo má nové. To by si neodpustila. 

"Ideš?" Ozvala sa vo dverách Colleen so širokým úsmevom a ja som vyskočila zo stoličky, schmatla bundu a nasledovala ju von. Mierili sme do neďalekého pubu na pivo. Prekvapilo ma, ako rýchlo som si na toto miesto a na ľudí zvykla. Cítila som sa tu akási slobodnejšia. Užívala som si dni, bez starostí. Chodila som do práce, poobede sme väčšinou vyrazili von alebo len v dome pozerali telku. Colleen sa dala do reči s každým, bola neskutočne uvoľnená a hneď od začiatku sa ku mne chovala ako keby sme sa poznali celý život. 

"Keď sa vrátim domov, sľúb mi, že pôjdeš so mnou. Aspoň na výlet. Musím ťa predstaviť mojim blízkym. Chcem aby si ich poznala." Navrhla som jej v ten večer a ona nepremýšľala ani sekundu.

"Jasné, že pôjdem. Hádam si nemyslíš, že tu zostanem trčať s týmito idiotmi! Čo keby ste si po sebe tie taniere odpratali?" Rozčuľovala sa nad chalanmi, čo s nami bývali. Večne nechávali na drese kopu riadov. Ale inak to boli najlepší spolubývajúci, akých som si mohla želať. Teda... ak nepočítam Harryho. 

Každý večer  som si v hlave  prehrávala naše rozhovory, premýšľala, čo som mohla urobiť inak. Lenže východisko som proste nevidela.

Polrok prešiel tak rýchlo, že sa mi zdalo, že som len včera priletela. Colleen sa objavila v mojej izbe s malým ruksakom na pleci a lízatkom v ústach.

"Ty to ešte nemáš?" Skríkla po mne tak, že mnou až trhlo a následne sa na mne začala smiať.

"Chceš mi povedať, že ty už si zbalená?" Napravila si ruksak na rameni a vybrala si lízatko z úst.

"Nič viac nepotrebujem. Ak mi bude niečo chýbať, požičiaš mi to. Mám ti s niečím pomôcť?" Zvalila sa na posteľ a zdvihla na mňa obočie. Milovala som jej povahu. Z ničoho si nerobila ťažkú hlavu a jej drzá sebaistota bola maximálne sympatická. 

"Keby si sa mi neváľala po veciach, možno by som sa pobalila rýchlejšie." Zdvihla sa a takmer tanečným krokom sa pobrala k dverám.

"Okej. Máš desať minút, idem zavolať taxík a potom valíme na letisko." Pribuchla za sebou dvere a ja som rýchlo doplnila kufor poslednými vecami, ktoré zostali v izbe. Chalani sa povaľovali na gauči a len mi znudene zamávali.

"Užite si to." Zvolal za nami Mike, akoby sme sa chystali len do obchodu. 

"Nebojíš, že ho znova stretneš? Si nejaká zelená." Uťahovala si zo mňa Coleen cestou na letisko.

"Raz som sa predsa vrátiť musela." Potriasla hlavou a pozrela von oknom.

"Nemusela. Mohli sme si kúpiť chatrč na Bali a predávať turistom banány." Neubránila som sa úsmevu a ďakovala tomu hore, že ide Coleen so mnou. S ňou bude návrat domov oveľa jednoduchší. Mama doteraz prenajímala môj byt, ale teraz  by mal byť prázdny takže sme sa mali kam  nasťahovať. Rovnako tak mi šéf sľúbil, že sa budem môcť vrátiť do práce. Všetko zapadlo do starých koľají. Teda okrej jednej veci. Harry už do môjho živote nepatril.