Bezradní

- 11 -

"Čo sa ti stalo?" Vybehol na mňa Teo, keď som sa objavila v práci s obviazaným členkom.

"Môžeš trikrát hádať. Rozhodla som sa asi päť minút spolupracovať s tým idiotom a takto to dopadlo. Ten chalan nosí smolu každému, kto sa k nemu priblíži." Teo zdvihol obočie a uškrnul sa.

"No, tak to by si sa mala obrniť nejakým kúzlom, lebo sem práve ide." 

"Čo?" Otočila som sa s prekvapeným výrazom a zbadala ho práve vstupovať dnu. Zaťala som zuby a zamračila sa, keď ku mne pristúpil. 

"Mám kvôli tebe vytknutý členok, prišiel si ma doraziť?" 

"Nie. Máš stále tie kľúče od garáže však? Pretože v schránke neboli." Zatvárila som sa, akoby som si na to práve spomenula.

"Ja som ti ich tam zabudla dať. Sakra!" Zdvihol obočie, zrejme som to s tým predstieraním prehnala.

"To je okej. Vlastne chcem aby si si ich nejakú dobu nechala. Budem preč a tak, keby si niečo chcela, pokojne si to vezmi." Len som mykla plecom.

"Okej." 

"Tak, ahoj." Otočil sa a odkráčal von. Na sekundu sa mi v hlave objavila myšlienka kam má asi namierené, ale vzápätí som si uvedomila, že ma to nemusí zaujímať a radšej som sa dala do práce. Niekoľko dní som ho naozaj nevidela, u mamy sa neukázal tiež. Asi po týždni mi to nedalo a rozhodla som sa jej na to spýtať.

"Mama? Videla si teraz niekedy Harolda?" Vykladala si oblečenie do skrine v novom byte, zatiaľ čo ja som sa snažila poskladať novú poličku. 

"Prečo sa pýtaš?" Namiesto odpovede otázka. To som tak milovala! Nechcela som jej na to odpovedať, sama som nevedela, prečo sa to pýtam. Len som bola zvedavá. 

"Tak videla?" Trvala som na svojom dotaze a snažila sa tak vyhnúť jej vyzvedaniu.

"Nie." 

"Vieš, kam išiel?" 

"Nie." Tak toto som jej absolútne neverila. Moja mama dokázala mnoho vecí ale klamanie do toho nepatrilo. Vždy som ju prekukla. Hlas mala neistý a hlavne, ani raz na mňa nepozrela. Vyhýbala sa očnému kontaktu. To robila vždy, keď mi chcela niečo zatajiť.

"Prečo mi to nepovieš?" Pokračovala som.

"Prečo ťa to tak zaujíma? Nikdy ťa netrápilo, čo Harry robí. Išiel proste na niekoľko dní mimo mesto. To je celé." 

"Lieta zasa v nejakom svinstve? Mama, ak je to tak, nemôžem tolerovať, aby ťa navštevoval. Nehovorím, že mi to aj tak nevadí, ale ak má nejaké problémy, ..." Nenechala ma dohovoriť a otočila sa ku mne.

"Nie. O nič také nejde. Nechaj to tak, dobre? Ako ti to ide s tou poličkou?" Zmenila tému, čo bolo jasné znamenie, že sa už nemám pýtať. Nič by mi nepovedala. 

"Dobre. Až na to, že návod je zrejme po arabsky napísaný azbukou. Nerozumiem z toho ani slovo a tie obrázky k tomu kreslilo asi trojročné dieťa." 

"Toto sú roboty pre chlapa." Nadhodila mama a ja som zamračila.

"Dúfam, že nemyslíš Harolda. Pochybujem, že on by to dal dokopy. Vie vôbec čítať?" Mama sa zasmiala a sadla si ku mne na zem.

"Podceňuješ ho. Je to veľmi múdry mladík." 

"Ako v čom. Rozhodne nerozozná správne do nesprávneho. Aspoň čo sa morálky týka."

"Už zasa ho obviňuješ."

"Mama nesnaž sa. Neviem, čo spravil s tebou ale ja mu to neodpustím. Nemôžem."

"Elli bol závislý. To závislosť robí. Myslel si , že je z toho vonku, ale nebol."

"Ak by nebolo Harolda, nič z toho by sa nestalo!" Začínala som byť znova vytočená. Prečo sa každý náš rozhovor končil takto?

"To nemôžeš vedieť. Mohol mu to ponúknuť hocikto iný."

"Ale urobil to Harold! On za to môže. Nikto iný. Ako by nestačilo, že im v izbe nechal drogy, musel mu ešte dať aj tie tabletky! On...proste to zbabral mama. Zbabral to najviac ako sa dalo a už sa o tom nemienim baviť. Ten chalan mal skončiť v base." Mama sklonila hlavu a smutne sa zahľadela na kus dreva vo svojich rukách. Potom k nemu priložila druhý kus a pozrela na mňa.

"Toto zrejme patrí sem." Už zasa zmenila tému. Nemienila sa so mnou hádať. Hoci to nepovedala nahlas, trvala si na svojom. Tak ako ja som ju nemohla presvedčiť, že Harold je pre mňa najhoršia bytosť na svete, tak ona nemohla presvedčiť mňa, že je iný. No aj napriek tomu mi stále nedala pokoj otázka, kam sa vytratil a prečo.