Bezradní

- 14 -

"Prečo to chcel predo mnou utajiť?" Mama na mňa zdvihla obočie, keď som sa zjavila s otázkou vo dverách.

"Ahoj." Namiesto odpovede sa na mňa usmiala a ukladala ďalej ožehlené veci na kôpku.

"Už som si dala dve a dve dokopy. Viem, že je na liečení. Len mi nejde do hlavy, prečo to tak urputne chcel predo mnou zatajiť?" Nepozrela sa na mňa, len jej ruky sa zastavili.

"Myslí to vážne, Finley. Naozaj. Na tú odvykačku sa prihlásil sám a dobrovoľne. Potom, čo sa stalo Ellimu... povedal, že s tým chce prestať. Preto som mu pomáhala. Ten mladík potrebuje dostať druhú šancu. A vedel, že ak by si sa to dozvedela, len by si si z neho robila posmech a útočila na neho." Odvrkla som si a obhajovala sa.

"To nie je pravda."

"Poznám ťa. A on za tú chvíľu, čo s tebou strávil na to prišiel tiež. Kvôli tomu hnevu, čo v sebe máš by si mu tých pár dní poriadne znepríjemnila. Nechcel sa rozptyľovať. Stálo ho to veľa síl, aby sa na to odhodlal a nechcel, aby ho niekto presvedčil o opaku." Cítila som sa trochu ublížene, ale v konečnom dôsledku som musela uznať, že má mama pravdu. Už teraz ma napadalo milión ironických poznámok na Haroldovu adresu. Vmietla by som mu do tváre, že je slaboch a že to nezvládne.

"Prečo ale nechal tie veci tebe? Čo jeho rodičia?" 

"Poprosím ťa o niečo." Pristúpila ku  mne a chytila ma za ruky s pochopením v očiach.

"Keď sa vráti, daj mu šancu sa s tebou porozprávať. Nech ti na tvoje otázky odpovie sám, ak bude chcieť. A ak ho budeš aj potom nenávidieť....už ti to nebudem vyčítať. Ale chovaj sa k nemu, akoby z toho liečenia prišiel mladík, ktorého vidíš prvý krát v živote." 

"Ty po mne chceš, aby som na to zabudla? Mám sa tváriť, že sa nič nestalo?" Znova som jej vmietla do tváre tak často opakovanú otázku.

"Aspoň sa o to pokús." Jasné! Mamina obľúbená taktika na mňa. Vcíť sa do druhého, až potom kritizuj. Kiež by som toho bola schopná! 

"Okej." Prikývla som napokon, no toto odhodlanie mi nevydržalo ani pol dňa. Keď som totiž od mamy odchádzala, povedala som si, že sa zastavím v garáži po nejaké veci. Cestou tam som sa snažila vyčistiť si hlavu, ale jediné, čoho som dosiahla bol chaos. Nemôžem mu to zabudnúť. Je síce fajn, že išiel na odvykačku ale troska ako on sa nikdy dokopy nedá. To skôr ja zbalím filmovú hviezdu. To proste nebolo možné! Alebo hej? Mohol sa niekto tak skazený ako on zmeniť? 

Blbosť! Jedna snaha napraviť sa z neho nerobí neviniatko. Kde berie mama tú pozitívnu energiu voči nemu? 

Zastala som pred dverami garáže a otvorila. V prvom momente som si nič nevšimla, ale o pár sekúnd som zbadala, že je niečo zle. Všetko bolo na svojom mieste. Až na Elliho maľby. Všetky tri boli preč. Boli to obrovské kusy nábytku, kam sa podeli? Zámka nebola poškodená, ihneď som ju skontrolovala. Ak ich niekto odniesol, musel mať kľúče. Dlhú dobu som tu nebola, ale naposledy tu ešte určite boli! Začala som sa prehrábavať vecami, napadlo ma, že sa zviezli na zem a sú niekde zahrabané. Ale to bola hlúposť. Nemohli tu byť. Rozhliadala som sa okolo a netušila, čo mám spraviť. Mám nahlásiť krádež? Zámka je predsa neporušená! Kto to ale vzal? Harold je preč, nemohol to spraviť. Musel tu byť ešte niekto, kto mal kľúče. Žeby.....žeby mama? Ak jej dal Harold svoje kľúče, možno má aj náhradný kľúč od garáže. 

Zavrela som za sebou a vybrala som telefón, aby som jej zavolala. Trvala na tom, že v garáži nebola a kľúč nemá. Namierila som si to teda na políciu. Musel to spraviť on! Ak Harold predal Elliho kresby nejakému zo svojich debilných kamošov, tak nech si ma neželá!