Bezradní

- 9 -

Harold mi poslal adresu garáže o necelú polhodinu, tak ako sľúbil. Nechcela som zbytočne čakať a tak som rovno vyrazila. Prešla som popri hlavnej ceste do severnej časti mesta. Bolo tu menej rušno, menšie bytovky obkolesovali ihriská pre deti. Hneď mi bolo jasné, prečo si Harold vybral garáž na tomto mieste. Jej prenájom bol iste lacnejší, v strede mesta bolo všetko drahšie. 

Zastavila som pred modrými dverami a vytiahla z vrecka kľúč. Do zámku som ho musela doslova vtlačiť, a otočiť sa mi ním podarilo až na druhý raz. Ozvalo sa cvaknutie a ja som položila ruku na studenú kovovú kľučku. Striaslo ma. Netuším, či od zimy alebo od strachu. Trvalo mi, kým som ju stlačila a otvorila dvere. Ovanul ma zvláštny pach, podobnú vôňu používal Elliot, ale nebolo to celkom také. Prižmúrila som oči a vstúpila do tmy. Druhé dvere zostali na mieste a ani som ich nechcela otvárať dokorán. Namiesto toho som našla vypínať a zavrela za sebou. Na prvý pohľad som spoznala väčšinu vecí. Bolo tu všetko, tak ako vravel Harold. 

Elliho maľby ležali rozložené popri stene, pred nimi boli krabice zrejme s oblečením. Napravo vo veľkej škatuli ležali fotky, knihy aj počítač. Topánky boli v plastovom vreci naľavo. V ďalšej krabici bolo uložené to málo kozmetiky, čo môj brat používal. Dokonca tu bol posledný sprchový gél, ktorý už nestihol minúť. Urobila som pár krokov bližšie. Vzadu bolo postavené staré kreslo a na ňom dôsledne poskladaná modrá deka, ktorú som mu kedysi dala na Vianoce, pretože mu bolo neustále zima. Vzala som ju do rúk a privinula si ju na hruď. Prsty sa mi vnorili do jej hebkej látky a ja som ju nechcela dať z ruky. Sadla som si do kresla a len sa rozhliadala okolo. Do očí sa mi vtisli slzy, ktoré som nechala voľne stekať po tvári. 

Pohľad mi skĺzol napravo vedľa kresla. Siahla som do krabice. Námatkovo som vybrala prvú fotku, na ktorú som narazila. Boli sme na nej my dvaja. Sedeli sme pri stole v altánku a napchávali sa maminými buchtami. Mala som asi trinásť. Pamätala som si ten deň, akoby to bolo včera. Mama na nás kričala, aby sme sa tvárili normálne, že nás odfotí. Lenže Elliot ma rozosmieval hláškami z našich obľúbených filmov a tak náš ikonický záber dopadol tak, ako dopadol. Prstami som prešla po fotke. V hrdle som mala hrču, ktorá nechcela zmiznúť ani potom, čo som sa snažila pravidelne dýchať. 

Prečo si mi to urobil? Prečo si odišiel? 

Pýtala som sa ho v duchu a potom som vytiahla z krabice ďalšiu fotku. Sprvu som mladíka vedľa môjho brata  nespoznala, až po chvíli. Bol mladší ale najmä nemal na zábere strnisko, bez ktorého som ho teraz už ani nevidela. Vlasy boli kratšie, postava chudšia. Ale bez pochyby to bol Harold. Jeho modré oči ho prezradili. Chalani sa držali okolo pliec a usmievali sa. Vyzerali tak ...normálne. To, čo sa z nich postupne stalo však bolo na míle vzdialené od slova "normálny". Poznali sa roky a všetko bolo okej. Až do chvíle, kým sa Harold nezaplietol s tou pofidérnou bandou. Najprv to bola tráva, potom začali s tvrdšími vecami. Za pár mesiacov sa môj brat dostal do stavu, kedy som ho nespoznávala. 

"Len experimentujeme. Bavíme sa, nechaj nás!" Vravieval mi, keď som mu dohovárala. 

"Mám to pod kontrolou." Tieto slová som od neho počula tak často. "Mám to pod kontrolou." Kiežby to bola pravda. Mama sa tiež snažila držať ho skrátka, ale pre svoju dobrácku povahu na neho nikdy viacej nekričala, ani mu nezakazovala. Len sa zatvorila v izbe a plakala. Musela som zakročiť ja. Elli po dlhom prehováraní súhlasil s odvykačkou. Po dvoch mesiacoch bez akéhokoľvek kontaktu sa vrátil domov. Bol ako vymenený. Sľuboval mi, že už je z toho vonku, že už to neurobí. Haroldovi sa vyhýbal, až kým mu nezavolal v ten osudný večer. 

Elliot po dlhej chvíli súhlasil a odišiel s ním na párty o dve ulice ďalej. Harold si o jeho odvykačke myslel svoje a prehováral ho, nech si s nimi dá. Len raz. Opakoval mojej mame po Elliho smrti. Len raz som mu dal potiahnuť. Bolela ho z toho hlava a tak mu Harold ešte podal krabičku s liekmi. Potom sa Elli zavrel v izbe s nejakou babou a Harold ho zvyšok večera nevidel. Keď už mu to bolo podozrivé, šiel sa po ňom pozrieť. Našiel ho na podlahe, to dievča ležalo na posteli. Obaja boli mimo. Ju záchranári oživili. Jeho už nie. Netuším, čo sa im preháňalo hlavou, keď ešte okrem toho svinstva zapili lieky alkoholom. Netuším, či to bola pravda, ale to dievča sa bránilo, že jej to ponúkol on. Harold sa potom priznal, že im to v izbe nechal schválne. Aby sa pobavili. Keby ho vtedy nezavolal....Keby na tú párty nešiel....Keby mu nezdvihol ten telefón...

"Je to len jeho vina!" Precedila som pomedzi zuby sama pre seba, keď som hodila fotku tých dvoch o stenu. Sklo sa rozbilo a rám spadol do krabice v rohu. Utrela som si slzy a postavila sa z kresla. Vyprázdnila som jednu krabicu a začala do nej ukladať veci. Fotky mňa a Elliota som brala ako prvé. Napokon som sa s dvoma krabicami vytrepala von a zamkla. Boli ťažšie, než som si myslela, ale podarilo sa mi ich dostať domov bez ujmy na zdraví. Kľúč som si pripla na svoj zväzok. Tomu debilovi ho nevrátim.