Bezradní

- 43 -

Ráno sa ozvalo zvonenie pri dverách, mne sa nechcelo však vyliezť z postele. Prikryla som si hlavu perinou, ale zvonček sa ozval znova.

"Harry?" Zatiahla som zachrípnutým hlasom.

"Áno, otvorím." Odvetil bez toho, aby som ho o to požiadala. Gauč zavŕzgal a jeho kroky viedli ku dverám. 

"Dobré ráno." Počula som nadšený hlas mojej mamy a následne jej prekvapenie, keď si ma všimla v posteli.

"Ty ešte spíš? Veď už je kopa hodín!" Odhodila som zo seba perinu a v pyžame sa dotackala do obývačky. 

"Už som hore, vďaka za budíček." 

"Za málo. Máte už nejaké plány na víkend?" Podozrievavo som na ňu pozrela a premýšľala, akú výhovorku vymyslieť. 

"Nie?" Bola to skôr otázka než odpoveď. Tušila som, že mama niečo potrebuje, len som nevedela čo. Mihla som pohľadom na Harryho. Mama sa k nemu chovala stále rovnako milo. O našej hádke nevedela nič, rovnako tak ani dôvod tej hádky. A ja som si povedala, že kým bude Harold sekať dobrotu, ani jej to na nos vešať nebudem.

"Predstav si, čo sa mi stalo. Susedia nado mnou zabudli vypnúť vodu a vytiekla im práčka. Mám celú stenu šedú. Potrebovala by som to vymaľovať." Hodila po nás prosebným pohľadom. 

"Rád vám s tým pomôžem. Fin má určite iný program. Zvládnem to aj sám." Cenila som si jeho ponuku, ale plány na víkend som nemala a radšej by som ten čas strávila s ním. Aj keď so štetcom v ruke u mojej mamy.

"Nie. Prídeme obaja. V sobotu ráno?" Mama len prikývla a usadila sa do kresla. Obaja sme zostali chvíľu stáť, než sme sa rozhýbali. Harry šiel spraviť kávu a ja som sa utekala prezliecť. 

"Zaplatia ti to aspoň?" Kričala som na mamu z izby zatiaľ čo som si cez hlavu prevliekala tričko.

"Áno. Čo iné im ostáva?" Vrátila som sa vedľa, mama netrpezlivo pozerala na hodinky.

"Harry? O koľkej máš ten pohovor?" 

"O pol jednej." Položil tácku s hrnčekmi na stôl a uprel pohľad na mňa. Prečo mi to robí? Najprv mi pripomenie, že sa chystá odísť a potom sa na mňa takto pozrie!

"Zavoláš mi potom, ako si dopadol?" Opýtala som sa dúfajúc, že to nevyznelo zle. Prikývol a mierne sa usmial. 

Asi o tri hodiny som sedela v práci, behala očami po plnom bare a netrpezlivo kontrolovala telefón. Čo som vlastne čakala? Ak mi zavolá, že ho nevzali, mala by som byť rada, ale vlastne sa budem tváriť, že ma to mrzí. A ak ho vezmú, budem predstierať radosť, keď vlastne radosť vôbec mať nebudem? Zbláznim sa z toho!

"Ahoj." Pozdravil ma Brennan škeriaci sa na mňa spoza baru. Čo ten tu robí?

"Ahoj." Odtrhla som zrak od mobilu a vložila si ho do vrecka.

"Čo si dáš?" 

"Vlastne, ani nič. Teo mi spomínal, že Harry zháňa prácu?" Prikývla som a so záujmom sa k nemu nahla bližšie.

"Áno. Vieš o niečom?" 

"Vlastne hej." Nestihol mi povedať viac, pretože práve do baru vkročil niekto, kto upútal moju pozornosť. Harry. Mal mi predsa zavolať? Prečo prišiel osobne?

"Ahoj." Pozdravil ma mihnúc pohľadom na Brennana.

"Ahoj, tak ako?" Jemne sa usmial a sadol si na barovú stoličku.

"Fajn. Ešte mi majú zavolať."

"Brennan mi práve spomínal, že by mal pre teba ponuku." Prekvapene na mňa pozrel a potom sa otočil k nemu.

"Vážne?"

"Hej. Ako si na tom s autami?" Harry sa na mňa pozrel, akoby som mu mala našepkať odpoveď. 

"Celkom fajn, vlastné síce nemám, ale zopár krát som sa v nich už hrabal." 

"Super. Zavolám mu a spýtam sa, či by sme za ním mohli dojsť. Máš teraz čas?" Opäť otočil hlavu mojím smerom, oči mu zvláštne žiarili.

"Jasné." Pokrčil ramenami a Brennan sa od nás s mobilom prilepeným k uchu vzdialil.

Len som sa na Harryho povzbudivo usmiala a odbehla som pre prázdne poháre na druhom stole. Dala som sa do umývania, keď sa Brennan vrátil.

"Okej. Môžeme." Začal, ale než odišli, pristavil sa ešte na chvíľu pri bare.

"Počuj Fin, máš nejaké plány na víkend? Viem, že dnes robíš do večera, ale ak by si mala čas zajtra alebo v nedeľu, možno by sme mohli skočiť na kávu?" Vysypal to na mňa na jeden šup a ja som zostala len prekvapene hľadieť. Otvorila som ústa, ale ani som nestačila nič povedať. Očami som vyhľadala tie Harryho a on mu odpovedal za mňa.

"Sorry, kámo. Na víkend už má program. So mnou. Chápeš." Vysvetlil mu Harry, a hoci to bola pravda, vyznelo to inak, než to naozaj bolo. No z nejakého dôvodu som to nepotrebovala objasniť. Nechala som Brennana v tom, čo si myslel a posledný raz pozrela na Harryho, než odišli. Zostala som stáť za barom s úsmevom ťahajúcim sa do mojich červených líc.