Bezradní

- 50 -

"Prečo si volala mojej mame? A odkiaľ si, sakra, vzala číslo?" Hľadela som na neho s otvorenými ústami. Ani by mi nenapadlo, že mu bude volať. Kedy mu to povedala? Hneď ako som jej zložila telefón, alebo tesne predtým, než som prišla? Musela mu poslať správu, hovorila predsa, že telefón jej nezdvíha. 

"Chcela som..." Začala som pokladajúc tašku na kreslo. Sadla som si na operadlo, Harry ma celú dobu prepaľoval pohľadom.

"Chcela si čo?" Uškrnul sa takmer zhnusene.

"Si fakt dobrá herečka!" Zvraštila som obočie, ale nič som nepovedala. On však pokračoval.

"Uveril som ti to. Teda...takmer. Tie kraviny s džúsom mi boli podozrivé. Ale v tom sklade...Bože! Fakt som si myslel, že.." Tentoraz nedopovedal on. Poškriabal si hánky na pravej ruke a potriasol hlavou.

"Všetko to bolo len divadlo, aby sa tvoj kamoš dostal k číslu v mojom mobile, však? Preto si to spravila! Preto si ma pobozkala a ja debil som si myslel..."

"Nebolo to len kvôli tomu!" Bránila som sa jeho obvineniam, ale on ma nechcel počúvať. 

"Ušetri si výhovorky. Je mi to jedno!" Prudko vstal a pobral sa okolo mňa ku dverám.

"Kam ideš?" Schytila som ho za ruku, on sa mi však zo zovretia vytrhol.

"Prepáč! Idem si pre vodu. Potrebujem tvoje povolenie? Som bývalý feťák, takže si nemôžem dať ani ten zasraný alkohol!" Jeho tón mi spôsoboval zimomriavky. Počkala som kým sa vráti a zatiaľ som si v hlave usporadúvala slová.

"Prečo si mi klamal? Mama sa s tebou chce stretnúť, prečo si mi tvrdil..." Tento rozhovor bol zjavne kto z koho. Ani jeden sme toho druhého nenechali rozprávať príliš dlho. Odpil si z vody a pohár tresol o stôl. 

"Čo sa staráš? Nie som jediný, kto tu klame! A navyše, je to moja vec!" 

"Chcela som ti pomôcť!" 

"Jasné! Matka Finley Tereza, však? Aké to mám šťastie! Je mi vážne ľúto, že neocením tvoju snahu a neskáčem meter vysoko. Urob mi láskavosť a nabudúce sa mi nehrab vo veciach!" 

"Ako inak ti mám pomôcť, keď mi to nedovolíš? Prečo sa s mamou nechceš stretnúť?" 

"Čo ťa je, kurva, do toho? Ja som sa ťa o pomoc neprosil. Prestaň sa mi starať do života! Najprv bývanie, potom práca a teraz mama! Čo máš v pláne ďalej? Hm? Najprv na mňa kašleš, vrazila by si mi nôž do chrbta a teraz zrazu ťa trápi, čo so mnou je. Čo ťa do toho?" Zreval po mne až mnou trhlo. Hánky si neustále dráždil nechtami, tvár sa mu krivila nepríjemným výrazom. Zrejme už ho to bolelo ale aj tak pokračoval.

"Je ma do toho veľa! Záleží mi na tebe, ty somár!" Už som kričala aj ja. Takmer ma tón vlastného hlasu prekvapil. Znova sa uškrnul a postavil sa mi zoči voči.

"Nechaj si to divadlo! Mám toho po krk!" Chytila som ho za ruku, ktorou sa neustále škriabal po hánkach. 

"Prestaň!" Prosila som ho slovami aj pohľadom. Vytrhol sa mi a obrátil sa mi chrbtom. Podišiel až k oknu a oprel sa o parapet. Vzdychol si a potom znova prehovoril.

" Čo presne ti povedala?" Pristúpila som k nemu o krok bližšie.

"Že ťa nevidela od Elliho smrti. Neberieš jej mobil, prečo to robíš?" 

"Nič nechápeš." Potriasol hlavou. Podišla som až k nemu a položila mu ruku na plece.

"Tak mi to vysvetli. Chcem ti pomôcť, prečo sa jej vyhýbaš? Chýbaš jej."

"Buď ticho! Nerozumieš tomu! Nemôžem.." Stále opakoval to isté, hlas sa mu začal lámať. Trhol ramenom, na ktorom som mala položenú ruku, aby ju zo seba striasol. 

"Harry...povedz mi, čo sa s tebou deje?" 

"Daj mi pokoj!" Odtisol ma nabok a prešiel do spálne, kde si sadol na posteľ. Ruky si oprel o kolená a do dlaní si skryl tvár. Rozplakal sa. Celý sa triasol, izbou sa ozývali vzlyky. Keď som k nemu podišla a sadla si, znova sebou trhol. Odsunul sa ďalej, keď som sa dotkla jeho kolena, zviezol sa k zemi a pritisol sa k nočnému stolíku. Znova si skryl tvár do rúk a jeho plač neutíchal. Sadla som si k nemu a hladila ho po vlasoch. Už sa neodtiahol. 

V takomto stave už som ho videla. V ten večer, keď ušiel z liečebne. Bolo to po druhý raz, čo sa predo mnou zhrútil ako domček z kariet. Na pohľad bol silný ale vo vnútri bol krehký ako sklo. Stačil väčší tlak a on sa rozbil na kúsky. Nevydržala som sa na neho dívať v takomto stave. Do očí sa mi vtlačili slzy. Chcela som ho objať, netušila som, čo sa deje v jeho vnútri ale chcela som mu toho toľko povedať. Že nie je sám, že som mu nechcela klamať, že som to myslela vážne, že mi na ňom naozaj záleží. Že ho...mám rada. Že ma ničilo, vidieť ho takto. 

Namiesto toho som tam však len sedela a dúfala, že sa čoskoro utíši. Pod rukami sa mi triaslo jeho telo. Vstala som a na chvíľu sa vzdialila. Vrátila som sa s mokrou handričkou. Opatrne som ho chytila za ruku, ktorú pomaly spustil z tváre. Uslzené oči uprel najprv na svoju ruku a potom na mňa. Utrela som mu krv z hánky a konečne sa odvážila pritiahnuť si ho k sebe bližšie.