Bezradní

- 46 -

"Mama!" Zvolala som na ňu nevrlo, keď som vyšla zo sprchy. S Harrym sme sa obišli vo dverách, pričom sa na mňa nesmelo usmial. Mama využila tú chvíľu aby sa zvalila na gauč a tvárila sa, že spí. Dokonca sa prikryla dekou.

"Mama!" Oslovila som ju hlasnejšie. Ignorovala ma a svoje divadlo hrala ďalej. 

"Mama!" Namrzene som ňou potriasla. Zdvihla sa predstierajúc únavu a pretrela si oči.

"Prečo ma budíš?" 

"Pretože nespíš. A hovorila som ti, že tu spí Harry. Tak si nechaj to predstavenie a presuň sa vedľa." Neochotne vstala ale zastala mi zoči voči.

"Na tom gauči musí byť celý dolámaný. Bude mať kvôli tebe problémy s chrbticou!"  Len som na ňu zazrela a radšej mlčala. Bez ďalších slov ma poslúchla. Zavrela som dvere a uložila sa vedľa nej. 

"Ešte sa na neho hneváš?" Spýtala sa ma zrazu. Bola som jej otočená chrbtom ale cítila som, ako sa mi prehrabáva vo vlasoch.

"Ani nie. Zvykla som si na neho." 

"Vieš, že sa snaží." Začala ho znova obhajovať, ale ja som ju nechcela počúvať. Už som tej pesničky mala dosť. Uzavrela som to. Nechcela som viac riešiť Elliho smrť. 

"Môžeme sa o tom, prosím, nebaviť?" 

"Fajn. Tak dobrú noc." Zaželala som jej tiež a zavrela oči. 

Ráno som vstala ako posledná. Obaja už boli v kuchyni a mama predo mňa postavila hrnček s kávou. Harry sa mi opäť pohľadom vyhýbal, ale nechcela som sa ho nič pýtať pred mamou. Spravila som si jesť a pustila sa v tichosti do raňajok. Mama sa vkuse na niečo vypytovala, prerušil ju až Harryho mobil. 

"Áno?" Ozval sa do telefónu a prvý raz na mňa uprel oči. 

"Ďakujem, ale budem si to musieť ešte premyslieť. Áno. V poriadku. Ďakujem." Zložil a ja som na neho zvedavo pozerala. Než som sa stihla opýtať, predbehla ma mama.

"Kto to bol?"

"Volali mi z firmy. Budúci týždeň by som mohol nastúpiť." Mama sa celá rozžiarila, no môj výraz napovedal niečo celkom iné. A ani Harry nevyzeral spokojný, hoci na nás hodil mierny úsmev. 

"To je skvelé." 

"Vezmeš to?" Vyšlo zo mňa zrazu. Mama na mňa zarazene obrátila hlavu.

"Čo je to za otázku?" 

"Neviem." Vložil sa do toho Harry.

"Akože nevieš?" Vyzvedala mama s nezmeneným výrazom.

"Dostal som aj druhú ponuku. Ale tam by som nezarobil toľko."

"Tak potom?" Mala som chuť na mamu nakričať nech mlčí, ale namiesto toho som sklonila hlavu a snažila sa pravidelne dýchať. 

"Tá firma nie je v meste. Musel by som dochádzať ale časom by som dostal miesto v ubytovni." Mama trochu zvážnela, no netrvalo jej dlho a ozvala sa znova.

"To predsa nie je problém. Ak ti ponúkli miesto v ubytovni, iste ti preplatia aj cestu." Takmer som tresla do stola. 

"Uvidím, ešte mám čas si to rozmyslieť." 

"Nemáš o čom rozmýšľať, ak ti ponúkli viac. Prečo by si to nevzal?" Zdvihla som oči k nemu presne v moment, keď na mňa pozrel. Ja som čakala, čo povie a on čakal, či niečo urobím alebo poviem ja. Dostali sme sa do slepej uličky.  

"Nejde len o peniaze." Dodal Harry a mama konečne stíchla. Podozrievavo si nás premerala a zmenila tému. 

"Už by som mala ísť. Každopádne som rada, že sa ti darí. A ďakujem za to vymaľovanie." Vyprevadila som ju k dverám a vrátila sa do kuchyne. Harry umýval riad a ignoroval moju prítomnosť. 

"Vezmeš to?" Spýtala som sa ho znova. 

"Neviem." Odvetil mi chladne a venoval sa ďalej riadu. 

"Chceš odísť?"

"Prečo by som ostával? Musím sa postaviť na vlastné nohy."

"Ja ťa predsa nevyháňam. Môžeš tu zostať ako dlho chceš."

"Nemôžem Fin." 

"Prečo?"

"Lebo mám takú chuť na trávu ako nikdy!" Vtedy som si všimla aké má červené hánky na ľavej ruke.

"Prečo?" Ozvala som sa so záujmom a súcitne si ho premerala.

"Nedívaj sa na mňa tak. Nemôžem tu s tebou zostať. Viem, že mi neveríš a potrebuješ čas. Ale ja ten čas nemôžem tráviť tu s tebou. Dám ti všetok čas na svete ale nemôžem spať vo vedľajšej izbe. Idem z teba zošalieť. Idem zošalieť, keď sa tu prechádzať v uteráku a češeš si vlasy. V jednu chvíľu ma pobozkáš a potom sa ťa celý deň nesmiem dotknúť. Zbláznim sa z toho! Musím vypadnúť." V istom smere som ho chápala. Bola som na tom podobne. Chcela som byť s ním a zároveň mi v tom čosi bránilo. 

"Nechcem, aby si odišiel." 

"Prečo?" Spýtal sa tentoraz on mňa. Neodpovedala som a tak mi položil ďalšiu otázku.

"Nechceš aby som odišiel, pretože ti na mne záleží, ale preto, aby si ma mala pod kontrolou? Neveríš mi. Viem to. Ale práve preto musím odísť. Aby som ti dokázal, že mi môžeš veriť." Možno mal pravdu. Možno som ho naozaj chcela mať pod kontrolou. Ale napriek tomu som ho nechcela pustiť z mesta.

"Okej. Nájdeme ti iné bývanie. Ale vezmi ten autoservis. Prosím." Spravila som k nemu pár krokov. Vypol vodu a uložil posledný tanier do stojana. 

Vzdychol si a obrátil sa  ku mne. Nič nepovedal, len prikývol. Usmiala som sa na neho a urobila posledný krok, aby som ho mohla objať.