Bezradní

- 66 -

Ležala som na boku, oči som mala privreté a hľadela som do tmy, akoby som v nej mala čosi zazrieť. Po líci mi zasa stiekla slza. Bola som tak šťastná a tak smutná zároveň, že mi z toho šlo roztrhnúť vnútro. Elliot mi hrozne chýbal a to, že som prišla o všetky jeho veci bola neskutočná rana. Časť zo mňa však videla nádej v osobe, ktorá ležala vedľa mňa. A nechcela som ani pomyslieť na to, že by som prišla aj o neho. Zrazu sa mi do hlavy vtisli tie momenty, keď bol na dne. Bála som sa, že nebudem mať dosť sily. Že ho proste neuchránim. Ak zlyhám, bola by to posledná rana. Viac by som neuniesla. 

Rozplakala som sa ale snažila  sa tlmiť vzlyky, ale posteľ už aj tak zavŕzgala a mne došlo, že Harry ma počuje.

"Finley, čo sa deje?" Naklonil sa nado mňa a pobozkal ma na líce. 

"Urobil som niečo?" Spýtal sa starostlivo a ja som sa zvrtla na druhý bok a pritisla sa k nemu. Nič som nepovedala, len som plakala s hlavou zaborenou do jeho hrude. Objal ma rukami a v tichosti ma hladil po vlasoch. Nemohla som dlho zastaviť plač. Keď som sa konečne upokojila, zdvihla som hlavu, aby som sa pozrela do jeho očí.

"Nechcem stratiť aj teba. Nemôžem. Inak sa zbláznim." V očiach som mala prosbu, hoci nebolo v jeho silách ju splniť. Mohli sme len dúfať.

"Neopustím ťa. Sľubujem." Pohladil ma po mokrom líci a vtisol mi vrúcny bozk. Potom si ma znova privinul do objatia. 

"Pôjdeš so mnou zajtra niekam?" Vyslovila som ticho a zatajila mu miesto, kam som mala namierené. Nepýtal sa na podrobnosti, proste odvetil.

"Iste." Uložila som sa tesne pri ňom a potom konečne zaspala. 

Ráno ma prebudilo slnko, ktoré do izby prenikalo cez okno. Vyliezala som z postele a pobrala sa do kuchyne, kde ma čakala voňavá káva. 

"Chceš vyraziť hneď po raňajkách?" Len som prikývla a pustila sa do jedla. Harry sa ani cestou na nič nepýtal, proste ma nasledoval. Zrejme myslel, že ideme do obchodu alebo tak. Mala som silné nutkanie tam ísť, ale netušila som, čo urobí Harry. Ani som nevedela, či tam niekedy bol. Zvyšovala sa vo mne nervozita, keď už  sme sa blížili k tomu miestu. 

Pokračovali sme ruka v ruke cez mesto až som zastavila pred kostolom. Spýtavo som na neho pozrela a on sa len pousmial a otvoril mi dvere. Vkročila som dnu a prežehnala sa. Občas som sa síce modlila, ale nebola som tu už dlho. A pritom v detstve som tu s mamou a Ellim trávila veľmi veľa času.Hneď moju pozornosť upútal kríž pred nami. Sadla som si do jednej z lavíc, ktoré boli za polovicou kostola a zopäla ruky. Harry vedľa mňa sedel a trochu neisto hľadel okolo seba. Okrem nás tu boli len dve staršie ženy, a striedali sa v čítaní častí modlitby. Všimli si  nás, ale venovali sa ďalej svojej činnosti. Uprela som pohľad hore. Pozrela som sa mu priamo do tváre s miernou výčitkou. Prečo mi to robíš? 

Oslovila som ho v myšlienkach. Prečo toto všetko? Vzal si nám Elliho, a teraz si nám nenechal ani jedinú spomienku na neho. Čo ešte? Čo musíme ešte vydržať? Vezmeš mi všetko? Nebude toho už priveľa?

Sklonila som hlavu a v mysli ho obviňovala zo všetkého zlého, čo sa stalo. Načo to všetko? Prečo prichádza jedna rana za druhou, bez toho, aby sa na ne človek pripravil? Koľko toho znesieme? Ublížiš nám až pokým sa nezlomíme? Až kým sa nezbláznime z tých bremien, ktoré na nás sypeš? Znova som zdvihla pohľad a pozrela do tváre strnulej v bolestnej grimase. 

Oči sa mi znova zahmlili a na kolene som pocítila čísi dotyk. Harry. Samozrejme si to všimol a chcel ma utešiť, aj keď nevedel, nad čím premýšľam. Keď som otočila hlavu jeho smerom a pozrela sa do jeho modrých očí, v ktorých sa odrážalo svetlo, došlo mi to. Pri pohľade na neho zrazu všetko dávalo zmysel. Mala som to priamo pred očami a predsa som to nevidela, nechápala. Až teraz ma to udrelo priamo do srdca.

Malo to tak byť. Ak by Elli nezomrel, ak by neodišiel tak, ako sa to stalo, nikdy by som sa s Harrym nezblížila. Odpustila som mu, zamilovala sa. Pomohla som mu a on pomohol mne. Ak by sa to nebolo stalo, možno by už nežil. Alebo by bol niekde na ulici s inými feťákmi. 

Zrazu sa mi na tvár vkradol úsmev a Harry na mňa zmätene pozrel. 

"Dokážete to. Spolu." Zaznelo mi v mysli, hoci v kostole bolo ticho. Chytila som ho za ruku a obrátila tvár ku krížu. Tentoraz však s vďačným výrazom. Do pľúc sa mi dostal čerstvý vzduch a ja som mala pocit, že po dlhej dobe v zatvorenej miestnosti znova dýcham. Nepotrebovala som vedieť meno toho, kto zničil Elliho veci. Dnešok ma mal presvedčiť. Nepotrebovala som tie fotky a oblečenie, hoci mi toho bolo tak ľúto. Elli z mojich spomienok nemohol zmiznúť. Stačilo len, ak zmením svoj postoj. Nechal mi tu predsa to najdôležitejšie. Ten hore mi dal jasne pocítiť svoj názor. Možno som tú najvzácnejšiu časť, ktorá patrila do jeho života a teraz aj do môjho, mala stále pri sebe. Harryho.