Bezradní

- 21 -

"Máš ten druhý čaj?" Zvolal na mňa Teo poza baru. Strhla som sa k nemu a rýchlo hľadala voľnú šálku.

"Jasné, hneď." Počula som za svojím chrbtom jeho podozrievavý hlas.

"Čo je s tebou?" 

"Nič." 

"Celý deň si zamyslená, každú objednávku ti musím opakovať. Si myšlienkami inde. Čo sa deje?" Snažila som sa ho odbiť úsmevom a podala mu tácku s prichystaným čajom.

"Nič. Páči sa." Odniesol nápoj mladej babe pri stole číslo tri, ktorá práve niečo živo preberala s kamoškami. Keď sa zjavil pri ich stole na chvíľu stíchli a potom si ho s úsmevom premeriavali, zatiaľ čo mieril späť ku mne.

"Tuším tu máš fanúšičky." Zatiahla som ironicky a kývla hlavou k nim, na čo okamžite otočili hlavy opačným smerom a tvárili sa nenápadne.

"Netrep!"

"Vážne." Teo sa na ne otočil ale všetky už boli znova zabrané do debaty. Okrej jednej, ktorá sa na neho nesmelo usmiala.

"Nechceš ju pozvať na rande?" Podpichla som ho a uškrnula sa.

"Ani náhodou. A teraz vysyp, čo sa s tebou deje."

"Zabudni. Som okej." Odhodlane na mňa pozrel, ešte raz sa otočil na dievčatá pri stole a potom sa oprel o pult.

"Pozvem ju von, ak mi povieš, čo je vo veci." Zahryzla som si do pery. Nechcela som mu to vravieť, ale zároveň som túžila vidieť ho, ako pozýva to dievča von. Teo vôbec nebol sebavedomý chalan a ak sa mu páčila nejaká baba, takmer nič nedal najavo. Bol skôr ten tip, čo potichu vyčkáva na správnu chvíľu, ktorá ale nikdy nepríde. Doteraz chodil len s jednou babou a aj tú som mu dohodila ja.

Preto bola jeho ponuka taká lákavá, že som ju nemohla odmietnuť.

"Fajn." Podala som mu ruku, aby som stávku potvrdila. Nebolo cesty späť. Oprel si hlavu do dlaní a uprel na mňa skúmavý pohľad. 

"Počúvam."

"Pozajtra by sa mal Harold vrátiť z odvykačky a ja... bojím sa, že mu mama vytára niečo o tých správach. A navyše neviem, či mu mám povedať o tej galérii. Alebo mám počkať, kým mi to povie sám? Mám sa tváriť prekvapene? Budem sa s ním musieť stretnúť, chcem vedieť ako tam tie obrazy dostal. A navyše mama trvala na tom, že tam pôjdeme všetci spolu. Až keď sa vráti. Vážne, čo ak mu niečo vytára? Videla som jej výraz, spravilo by jej to ohromnú radosť." Konečne som sa nadýchla a stíchla som. Teo sa zahľadel na pult a zjavne premýšľal, čo mi na to má povedať.

"Si nervózna?"

"Jasné, že som."

"Čo bolo v tých správach?" Skúsil na mňa obvyklý trik so zmenou témy, ale ja som sa nenechala nachytať. Potriasla som hlavou a usmiala sa .

"Nepoviem ti to. Stačí, že to vie mama."

"Boli neslušné?" Zdvihol na mňa jedno obočie, za čo si vyslúžil mokrú utierku, ktorá pristála priamo na jeho tvári.

"Ty si somár. Som zvedavá ako pozveš tú kočku von. S tvojimi skúsenosťami... Zasa celý očervenieš a budeš tam len stáť ako stĺp, čo?" 

"Náhodou. Aby si nebola prekvapená." Obišiel pult a oprel sa vedľa mňa o umývadlo. Ukladala som šálky do poličky a občas na neho mihla pohľadom. Čakal, kým dievčatá dopijú a zdvihnú sa na odchod. A keď sa tak konečne stalo, všetko nám hralo do kariet, pretože sa rozhodla zaplatiť práve tá brunetka, z ktorej nevedel spustiť oči.

"Vybav to ty." Šepla som Teovi a tvárila sa, že mám veľmi dôležitú robotu pri lyžičkách. S otvorenými ústami a vyľakanými očami na mňa pozrel a potom sa otočil k nej.

"Štrnásť osemdesiat." Dievčina mu podala peniaze a usmiala sa. Teo si ich vzal trasúcou sa rukou a snažil sa ich uložiť do pokladne. Počítal výdavok a ja som si všimla jeho červenú tvár. 

"Nech sa páči." Vystrel ruku s peniazmi nad jej nastavenú dlaň, ale nepustil ich. Otvoril ústa a zostal na ňu civieť. Už som to nevydržala a vložila sa do toho ráznym tónom.

"Ježiši! Môj trápny kolega ťa chce pozvať na rande, lenže sa nevie vykoktať. Však, Teo?" Konečne jej dal peniaze, ruku spustil dolu a spotené dlane si utieral do riflí. Hlavu sklonil so zahanbeným výrazom. Musela som sa zasmiať, vyzeral ako malý chlapec. Bolo to rozkošné. Ako by ho mohla odmietnuť?

Dievčina vzala z pultu pero a na druhú stranu účtu napísala svoje číslo. 

"Teo?" Oslovila ho opatrne. Pozrel na ňu a snažil sa opätovať jej úsmev.

"Zavolaj mi. Zajtra mám čas." Vzal si od nej papierik a sledoval ju, až kým nevyšla z dverí. Potom sa otočil na mňa.

"Ja ťa zabijem!" Úsmev sa mi rozšíril.

"Prečo? Zajtra máš rande!" Vydýchol si a potriasol hlavou.

"Čo by som bez teba robil?" Venoval mi jeden zo svojich najmilších pohľadov.

"Umrel by si sám v byte plnom mačiek." Melancholicky na mňa pozrel smutnými očami.

"Nebol by som sám. Ty by si tam bola so mnou."

"Možno že budem. Ty si jediný normálny chlap na okolí."

"Tým si nebuď taká istá." Zvolal za mnou, keď som sa pobrala k novým zákazníkom.