Bezradní

- 4 -

"Včera pred naším domom stálo policajné auto. Skoro som dostal infarkt!" Posťažoval sa mi Teo, keď som dorazila do práce. 

"Nestresuj. Nikto nás nevidel."

"To dúfam. V každom prípade je to posledný raz, čo som ti pomáhal s takou šialenosťou." 

"Dobre vieš, že to nie je pravda.  Prvý blbý nápad a budeš mi v pätách ako vždy." 

"Neznášam ťa." Usmiala som sa na neho a vzala pripravenú tácku s čajmi k stolu pri okne. 

"Sľubujem, že som s podobnými blbosťami skončila." Uisťovala som ho, keď už som znova stála za pultom. 

"Budem sa tváriť, že ti verím." Vyrušil nás zvuk otvárajúcich sa dverí. Stála som chrbtom, no pri pohľade na Tea som bola zvedavá kto prišiel. Jeho tvár totiž úplne zbledla a z úst mu vyšlo tiché:

"Ajaj." V momente, keď som sa obrátila, pochopila som jeho slová. Mal na sebe tú istú blbú čiernu mikinu, akú mal na Elliho pohrebe. Celé telo sa mi naplo, krv v žilách stuhla. Takmer som v prstoch rozdrvila pohár, ktorý som práve držala. 

"Idem tam." Prehovoril Teo, keď sa ten dement usadil do zadného boxu. 

"Nie, vybavím to." Predbehla som ho a vyštartovala k nemu skôr, než ma stihol zastaviť. 

"Čo tu chceš?" Oslovila som ho nevrlo a zastavila v bezpečnej vzdialenosti od neho. Moje druhé ja už totiž vymýšľalo plán, ako ho obesiť na tom šále, čo mal okolo krku. 

"Kávu." 

"Došla nám." Áno, bol to detinský spôsob, ako sa ho zbaviť, ale on z nejakého dôvodu na moju hru pristúpil.

"Tak čaj." Celú dobu hľadel do nápojáku, zrejme nemal odvahu pozrieť mi do očí.

"Sorry, ani ten nie je."

"Pivo?"

"Nemáme narazený sud. Ale môžem sa pozrieť vzadu. Možno by som tam pre teba našla nejaký jed na potkany."

"To znie super." Prvý krát sa na mňa pozrel. Hrdlo sa mi stiahlo. Pri pohľade do jeho modrých očí som si spomenula na Elliota a všetok hnev sa znova nahromadil do bomby, ktorá mohla každú chvíľu vybuchnúť. 

"Urob mi láskavosť. Zdvihni svoj zadok a odprac sa inam." Otočila som sa na odchod ale zastavil ma jeho pokojný hlas.

"Netrafila si." Zvrtla som sa naspäť.

"Čože?"

"Netrafila si. Vráť sa s tou kávou, chcem sa s tebou porozprávať." Netušila som o čo mu ide. Jasné, už mi povedal, že vie o tom okne. Ale ak mi chcel robiť problémy, prečo ma proste neudal za vandalizmus? 

"Cukor?"

"Nie."

"Mlieko?"

"Bez mlieka." Bez ďalšieho slova som odišla a pustila sa do prípravy kávy. Zatiaľ čo odkvapkávala zo stroja, vzala som z krabičky asi šesť vrecúšok cukru. 

"Čo to stváraš?" Mihla som očami na Tea stojaceho vedľa mňa, keď som po jednom sypala cukor do kávy. 

"Vidíš nie?"

"Hovoril bez cukru!" 

"Je mi jedno, čo hovoril!" Pochopil, že nemá zmysel sa so mnou hádať. Vládu prebralo moje druhé ja, ktoré si chcelo vybiť zlosť. Keď už bola káva osladená dosť, vliala som tam mlieko a niesla som tú dobrotu do zadného boxu. Položila som to pred Harolda a otočila sa na odchod. Chytil ma za ruku. Môj pohľad by ho v tej chvíli dokázal zabiť, ak by som sa viacej sústredila. 

"Sadni si." Pokynul mi ticho a nespúšťal zo mňa oči. Bolo mi z toho na zvracanie. Neochotne som sa usadila oproti a sklonila som hlavu. 

"Chápem, že sa na mňa hneváš....ale cukrovku kvôli tebe chytiť nechcem, takže toto odložím." Odsunul tácku na bok a založené ruky položil na stôl. Ani jediný pohľad na to, ako by okúsil tú sladkú pomstu, mi nedoprial. 

"Čo chceš?" Vyslovila som sotva počuteľne.

"To okno nebolo moje. Ale to už určite vieš." Chcel aby som sa cítila previnilo? To snáď nemyslel vážne.

"Nabudúce sa nezmýlim." Uisťovala som ho s ironickým úškrnom.

"To by som ti radil. Hodili ste to mojim susedom. Milesovci majú dvojročného syna. O kúsok vedľa a prinajmenšom by si tomu chlapcovi rozbila hlavu." Dych sa mi zastavil, pozrela som mu do očí. Uťahoval si zo mňa?

"Vymýšľaš si." Obvinila som ho.

"Ty si neuveriteľná. Viem, že si na mňa naštvaná. Vážne, chápem to. Ale čo by ti asi na takéto sprostosti povedal Elliot?"

"Neopováž sa ho predo mnou ešte niekedy spomínať! Doteraz nechápem, ako sa mohol môj brat baviť s niekým ako si ty."

"Ani ma nepoznáš." Snažil sa obhajovať chabou výhovorkou. 

"Ani nechcem. Skončila by som pod zemou ako on." Chcel niečo povedať, no zaváhal. Jasne som videla ako sa mu roztriasla spodná pera. Bože! On sa mi tu snáď rozreve! 

"Nehraj to na mňa, že ti je to ľúto. Je mi z teba zle, len sa na teba pozriem. Keby nebolo teba, Elliot by ešte žil. Ty si mal byť ten, čo by ležal v tej truhle. Nie on!" Vychrlila som to zo seba naraz, ani som nerozmýšľala, čo všetko mu hovorím. A popravde, ani ma nezaujímalo ako sa potom bude cítiť. 

"Okej." Zdvihol sa na odchod, ale zastal a ešte raz sa na mňa otočil.

"Nabudúce, keď mi budeš chcieť ublížiť, tak nebuď zbabelá a urob to zoči voči." Nemusel mi hovoriť viac. Vystrelila som na nohy, než urobil ďalší krok preč.

"Harold!" Obrátil sa ku mne a moja ruka v ten moment vystrelila k jeho tvári. Na líci mu zostala červená značka, modré oči sa leskli. Už nič nepovedal. Zmizol vo dverách a ja som bežala do zadnej miestnosti. Keď som si bola istá, že ma nikto nevidí, zviezla som sa na zem v slzách.