Bezradní

- 49 -

"Uvidíme sa večer doma." Rozlúčil sa so mnou Harry a než odišiel, venoval mi letmý bozk.

"Si si istá, že to chceš spraviť?" Spýtal sa ma Teo, keď sme osameli. Rozpamätala som sa na svoj plán a odložila utierku, aby som vybrala z vrecka mobil.

"Pokým si ma neznervóznil, tak som si istá bola." Zahriakla som ho pohľadom a odišla s telefónom radšej dozadu. Držala som prst nad displejom. Premýšľala, či mám naozaj to číslo vytočiť. Jediný pohyb prsta ma od toho delil. Jeden pohyb a bude to! Mám to urobiť? 

Už bolo neskoro. Nemohla som cúvnuť, pretože som práve stlačila značku slúchadla na svojom displeji. Priložila som si teda telefón k uchu a čakala.  Dosť dlho to zvonilo, až som si začínala myslieť, že sa každú chvíľu ozve odkazovka. Napokon ma však z druhej strany prekvapil ženský hlas.

"Prosím?" Čo teraz? Vôbec som to nepremyslela! Čo jej poviem? Musím improvizovať. Musím niečo povedať.

"Haló?" Zvolala zmätene a ja som hľadala v momentálne prázdnej hlave nejaké slová, než položí v domnení, že si z nej niekto uťahuje.

"Dobrý deň. Je tam Harryho mama?" Došlo mi, že ani neviem jej meno. Toto bol fakt debilný nápad.

"Áno. Kto volá?"

"Ja..som sestra jeho kamaráta, Elliota." 

"Aha. Áno, myslím, že som ťa videla na pohrebe. Ako sa máš?" Neisto som počúvala jej hlas, ktorý sa mi vôbec nezdal taký nevraživý, ako ju Harry popisoval. A jej otázka ma priam prekvapila.

"Fajn." Odvetila som stroho a tak ticho prerušila ona.

"Prečo mi voláš? Stalo sa niečo? Vieš, kde Harry je?" Nechápavo som zvraštila obočie.

"Je v poriadku. Momentálne býva u mňa. Vlastne..ja volám vám, lebo..." Nevedela som sa vykoktať. Hlas sa mi zadrhol v hrdle ale na druhej strane bolo ticho a tak som musela pokračovať. 

"Chcela som vás poprosiť, aby ste mu dali šancu. Porozprávajte sa s ním. Prosím vás!" Naliehala som na ňu. 

"Rada by som, ale on ma nechce vidieť. Od Elliotovej smrti sa mi neozval, nepočula som o 

ňom. Nedvíhal mi telefón, odišiel z domu a viac som ho nevidela." Jej slová ma kompletne zmiatli. Čo to malo znamenať? Harry mi predsa povedal niečo celkom iné. Bolo mi z toho jasné len jedno - on alebo jeho mama mi klamali. Lenže v tejto chvíli som netušila, kto z nich si vymýšľal.

"Ako to? Ja...myslela som, že to vy..Chcete sa s ním stretnúť?" Spýtala som sa jej napokon, preskočila som akékoľvek otázky, ktoré by aj tak nikam neviedli a prešla rovno k veci. Z jej hlasu som mala dojem, že nemá ďaleko od plaču.

"Iste, že by som chcela! Je to predsa môj syn! Nevidela som ho dva mesiace!" Vzlyky mi jasne napovedali, že som ju rozplakala. Bolo mi jej ľúto. Určite mi hovorila pravdu a syn jej veľmi chýbal. Nešlo mi však do hlavy, prečo túto situáciu Harry otočil proti nej. 

"Prepáčte, nechcela som vás rozrušiť. Skúsim sa s ním porozprávať. Snáď ho presvedčím, aby sa s vami stretol. Dúfam, že sa to podarí. Ozvem sa vám, dobre?" Počula som hlasný výdych a potom jej roztrasenú odpoveď.

"Dobre." Zložila som telefón a skontrolovala hodiny. Chcela som odísť hneď, bola som nedočkavá čo sa dozviem. Ale musela som počkať do záverečnej. Teo sa práve chystal na odchod, čakala ho návšteva u Joiných rodičov. 

"Ako to išlo?"

"Fajn. Už len dohodnúť to." Prekvapene na mňa pozrel, ale viac sa nepýtal. Moje klamstvo zhltol a ja som ho podporila falošným úsmevom. Nemohla som mu kaziť večer svojím podozrením. 

"Ako vyzerám?" Hodil na mňa spýtavý pohľad.

"Super. Ohúriš ich." Uistila som ho. Venoval mi úsmev a odišiel. 

Do konca smeny som si takmer zodrala všetok lak na nechtoch, dokonca aj samotné nechty. Nervy som mala na okraji pohára, ktorý sa čo chvíľa mohol preliať. 

Hnala som sa domov takmer behom a keď som konečne otvorila dvere zaskočila ma tma a ticho, ktoré v byte panovali. Prešla som potichu do obývačky. Harry sedel v kresle, sklonenú tvár zdvihol ku mne. Hneď som si všimla ako nahnevane na mňa hľadí a došlo mi, že je niečo zle. Pohľad mi padol na mobil položený na stole. 

"Prečo si volala mojej mame? A odkiaľ si, sakra, vzala číslo?"