Bezradní

- 70 -

"To myslíš vážne?" Prekvapene na mňa pozrel Teo, keď som mu všetko povedala.

"Áno. Prišla som sa rozlúčiť. Našla som si prácu inde, potrebujem vypadnúť z mesta."

"No a kam ideš? Niekedy by sme za tebou s Jo mohli prísť. Síce zariaďujeme dom, ale čas by sa iste našiel. Veď ťa nevidela od našej svadby."

"No... vlastne idem do Anglicka." Vytreštil na mňa oči a chvíľu len tak nemo hľadel.

"Anglicka? Akože to Anglicko v Európe? Ako ťa to napadlo? Prečo...?" Nechápavo na mňa sypal jednu otázku za druhou a ja som sa len uškrnula.

"Proste potrebujem zmenu."

"Nechceš sa s ním ešte porozprávať? Možno by sa to nejako urovnalo." Potriasla som hlavou a napravila si tašku na ramene.

"Nie. Nechce ma vidieť. Tentoraz sa to fakt pokašlalo. Bude to tak lepšie. Odchádzam budúci týždeň, tak dúfam, že ešte niečo podnikneme. Šéf vravel, že už má za mňa náhradu tak snáď ti sem príde niekto normálny." Snažila som sa usmievať ale bola som skôr smutná. Cítila som takú strašnú potrebu nechať to všetko za sebou a odísť a zároveň  som chcela zostať. Ale nemohla som. Proste nie.

"Jasné, určite sa ešte uvidíme. Predsa by som ťa nenechal odísť bez rozlúčky." Obišiel pult a objal ma. 

"Obaja sme sa v živote posunuli." Skonštatovala som s falošným úsmevom.

"Ty si sa oženil a ja som zase nezadaná." Teo na mňa pozrel takmer karhavým pohľadom, ktorý sa vzápätí zmenil na súcitný. 

"Je mi to ľúto." Mávla som rukou akoby o nič nešlo.

"To je v pohode. Taký je život. Musím už ísť. Uvidíme sa." Vystrelila som z baru ako strela a zhlboka sa nadýchla, aby som znova nezačala plakať. Mala som tých sĺz už dosť. Povedala som si, že v tomto meste som vyronila poslednú slzu. 

Zastavila som sa u mamy a všetko jej vysvetlila. Chcela mi dohovárať, presviedčať ma, no napokon len skleslo prikývla a bola ticho, aby sme sa nemuseli hádať. Vedela som, ako veľmi má Harryho rada, prakticky sa z neho stal jej druhý syn, ale našťastie to svojím spôsobom pochopila. Ale bola som si istá, že kým odídem, určite sa u neho zastaví aby počula aj jeho verziu. Preto som jej povedala všetko. A vyslúžila som si od nej len tiché prikývnutie. Ak by bola len o trochu iná, poriadne by mi preto vyčistila žalúdok. Ona ale nepovedala nič. Vedela som, že je na jeho strane. Ale ako obvykle sa snažila tváriť nestranne. 

Týždeň prešiel veľmi rýchlo. Než som odišla na letisko, musela som si spraviť ešte jednu zastávku. Vonku začalo pršať a fúkal silný vietor. Napriek tomu som zamierila na cintorín. Ešte tu bola jedna osoba, s ktorou som sa musela rozlúčiť. Natiahla som si kapucňu na hlavu a mierila k jeho hrobu. Už z diaľky som si všimla, že na ňom sú nové kvety. Ohýbali sa vo vetre, takmer sa s nimi váza prevrhla. Prešla som až k náhrobku a pozrela na tvoje meno. Potom som hlavu sklonila ku kvetom. Ľalie. Hneď som vedela, kto ich sem dal. Boli zviazané zelenou stuhou, ktorej koniec bol priložený vázou. Spod nej však vytŕčalo čosi ďalšie. Nadvihla som ju a všimla si malý papierik. Vzala som ho do ruky a okamžite spoznala písmo na ňom.

"Šťastnú cestu." Nič viac na ňom nebolo hoci som ho obracala z oboch strán. Nemusela som dlho premýšľať, odkiaľ sa to dozvedel. Buď mu to povedala mama, alebo to mal od Tea. Možno mu to povedali obaja. Pravdepodobne. 

Dážď kvapkal na kus papiera v mojej ruke a ja som ho skrčila, kým sa text nezačal rozpíjať. Vedel, že sem prídem. Vedel, že sa tu zastavím, než odídem a tak mi tu nechal..toto? Po tom všetkom mi zaželá šťastnú cestu a to je všetko. Zahodila som papierik kamsi doprava, ale vietor mi ho privial späť pod nohy. 

"Nechcela som, aby to dopadlo takto. Sľubujem, že sa vrátim. Zatiaľ dávaj pozor na mamu. Mám ťa rada." Chcela som zapáliť sviečku, ale v tomto počasí by to nemalo zmysel. Otočila som sa teda na odchod a bez povšimnutia obišla malú bielu guľku, ktorá sa topila v malej kaluži vody.  Zavolala som si taxík a nechala sa zaviesť na letisko. 

Sedela som v hale a čakala kedy ohlásia môj let. Vytiahla som mobil a otvorila novú správu. 

"Našla som odkaz. Ďakujem. Opatruj sa." Chvíľu som držala prst nad obálkou, ktorá svietila na displeji. Napokon som však správu vymazala a mobil si dala späť do vrecka. Práve sa halou ozval hlas, ktorý vyzýval pasažierov k nástupu. Vzala som si veci a pobrala sa určeným smerom. 

Anglicko, už idem.