Bezradní

- 7 -

Cestou k jeho domu som takmer bežala. Akoby išlo o každú sekundu. Chcela som vedieť, čo spravil s Elliho vecami. Rozpredal ich? Vyhodil? Dal niekomu ďalšiemu? Možností bolo veľa, len som sa modlila, aby som mala možnosť vziať si aspoň niečo, čo patrilo bratovi. Inak budem mať o dôvod viac nenávidieť ho. Zrejme by som ho potom už naozaj zabila. Mala by som o dôvod naviac. A navyše by som spravila službu svetu a zbavila ho jeho mizernej existencie. Ale mamu by to odrovnalo. Ak by jej jedinú dcéru obvinili z vraždy, úplne by sa zrútila. Takže môj dokonalý plán som musela zavrhnúť. Škoda.

Pred vchod som dorazila o necelých sedem minút. To bol priam olympijský čas na tú vzdialenosť. Ale keď človek má motiváciu, aj nohy sú rýchlejšie než obvykle. Aj keď je tou motiváciou vybiť si na niekom zlosť. 

Prst som vtlačila do zvončeka, až som sa zľakla, že mi tam zostane. Nechala som otravný zvuk plynúť dlhú chvíľu. Odpoveď ale neprichádzala. Letmo som nazrela do jeho okna. Nijaký pohyb. Skúsila som to znova, ale nik neotváral. 

Ten debil asi nie je doma. Na sekundu mi blesklo hlavou, že možno leží na podlahe svojho bytu a nedýcha. Predávkoval sa a je mŕtvy. Ale také šťastie ja mať nemôžem. Určite sa niekde fláka. Napriek tomto presvedčeniu som zazvonila susedom a poprosila ich, aby ma vpustili dnu. Vybehla som na prvé poschodie a hlasno zabúchala. Ani na tento zvuk nikto nereagoval. Musel by byť hluchý, aby tie údery nepočul. Vybrala som teda z tašky pero a starý bloček z nákupu, na ktorý som naškrábala svoje číslo. 

"Hneď mi zavolaj! Fin" Tieto slová som dopísala pod telefón a papier vhodila do jeho schránky. Ešte chvíľu som potom stála pred domom a čakala, či sa náhodou neobjaví. Napokon som to vzdala a odišla. 

Asi o tri hodiny, keď som pomáhala Teovi v obchode vybrať oblek na svadbu jeho brata, sa ozval môj mobil. 

"To je on?" Vyzvedal môj otravný kolega kričiac z kabínky.

"Neviem. Nemám číslo toho magora." Priložila som si telefón k uchu a neistým hlasom prehovorila.

"Prosím?" 

"Ahoj, Fin. To som ja." Ozval sa na druhej strane Haroldov hlas.

"No konečne! Kde si?" 

"O čo ide?" Otrávene som si vzdychla.

"Si hluchý? Pýtam sa kde si. Neodpovedaj mi na otázku otázkou!" 

"Práve som prišiel domov." Ďalší povzdych.

"Tam za tebou nejdem. Stretneme sa o desať minút pred Marleym." 

"To je odo mňa tak polhodinu. Ako to mám stihnúť za desať minút?" Protestoval, no proti mne nemal žiadnu šancu. 

"Čo ja viem? Máš desať minút tak si švihni!" Zavesila som a vtrhla do Teovej kabínky.

"Musím ísť, čau!" Oznámila som mu v rýchlosti, práve si zapínal nohavice.

"Počkaj! A čo ten oblek?" Vybehol za mnou z kabínky a rozhodil rukami. Premerala som si ho očami.

"Tento je super. Pa." Otočila som sa a utekala von. K Marlemu som to stihla na čas a hľadala som Harolda. Ako som si mohla myslieť, nebol tu. Nemohol to stihnúť za desať minút, aj keby bol Superman. Škodoradostne som sa usmiala a  oprela sa stenu, odkiaľ som mala dokonalý výhľad na obe strany ulice. Na moje prekvapenie dorazil len o päť minút neskôr. Líca mal červené a lapal po dychu. Zdvihla som obočie. Udivilo ma, že sa kvôli mne naozaj ponáhľal. Alebo sa šuchtal celú cestu a posledných pár metrov bežal, aby spravil dojem? Aj to bolo možné. Nech už to bolo akokoľvek, potešila som sa tomu, ako vyzeral. Zdá sa, že mojím novým životným cieľom je znepríjemňovať existenciu tomuto stvoreniu. 

"Ahoj." Pozdravil ma a ja som hneď spustila svojím obvyklým odmeraným tónom.

"Kde si trčal?" Osopila som sa na neho. "Zvonila som u teba dobrých 15 minút!" 

"Mal som stretnutie." Odvetil pokojne.

"Aké? Vieš čo, ani mi to nehovor. Nezaujíma ma to."

"Tak prečo sa pýtaš?" Ty si ma chceš doberať? Fajn, uvidíme kto dlhšie vydrží!

"Neprejdeme sa?" Neodpustila som si poznámku pri pohľade na neho. Už sa síce vydýchal ale líca mu stále horeli. 

"Prečo ma rovno nezabiješ?" Bola to lákavá ponuka, ale nemohla som. Namiesto toho som radšej vykročila ku dverám, pre prípad, že by moje druhé ja znova malo chuť zaškrtiť ho. Zostala som nechápavo stáť, keď ma Harold predbehol, aby mi otvoril dvere. Ako vážne? To sa hrá na gentlemana alebo čo? Blbec.

"Vďaka." Odvrkla som a než som vošla dnu, "nechtiac" som mu stúpila na nohu. Len pre prípad, aby si nemyslel, že sa na neho nehnevám.