Bezradní

- 19 -

"Ako, že vieš kde sú?" Vyprskla som tequilu z úst a vyvalila na neho oči. Takmer sa zľakol môjho náhlivého tónu. 

"No, videl som ich." 

"Kde?" Vytrepala som sa na nohy a začala ho ťahať za rukáv, aby aj on vstal.

"Na nete. Čo robíš?" Jemne sa snažil vymaniť sa mi zo zovretia, ktoré som povolila sama. Schytila som tašku a trielila k východu.

"Akože čo robím? Idem si po ne!" Teo stál na mieste ako stĺp a len sa na mňa uškrnul.

"To asi nepôjde." Zamračila som sa a nechápavo na neho pozerala.

"Prečo?"

"Lebo by ťa zavreli?" Vôbec ničomu som nechápala. Nerozumela som mu ani slovo, bolo to akoby hovoril iným jazykom. Možno za to mohol aj ten alkohol, ktorý som mala v sebe a ktorý mi zahmlieval triezvy rozum.

"Ako že zavreli? Kde sú tie obrazy?" Podišla som späť k nemu a oprela sa o bar.

"V galérii." Potriasla som hlavou, akoby som si bola istá, že to čo povedal je úplná hlúposť.

"V..galérii?" Koktala som pridržiavajúc sa pultu, aby som nespadla z nôh.

"Hej. Počkaj, ukážem ti to." Teo vybral mobil a chvíľu doň niečo ťukal. Potom obrátil displej do mojej tváre. Zaškerila som sa a rukou sa bránila ostrému svetlu. Mobil som ale vzala do ruky a snažila sa zaostriť na fotku. Bolo na nej nejaké dievča a za ním veľká machuľa. Prižmúrila som oči a ten fľak na pozadí sa začal formovať do jasnejších tvarov. Bol to Elliho obraz. Určite!

"Kto to je?" Šepla som prvú otázku, čo sa mi zjavila v hlave.

"Jedna známa. Včera som si všimol, že pridala túto fotku na facebook a ten obraz mi bol nejaký povedomý. Tak som sa jej spýtal, kde to je fotené a ona mi povedala, že v mestskej galérii. Otvorili novú výstavu a jej sa najviac páčili obrazy istého Elliota, tak sa pri nich odfotila." Zdvihla som oči na svojho kamaráta a kolegu, ktorý mi práve oznámil neskutočnú vec. Obrazy môjho brata naozaj viseli v galérii? Ako to? To nebolo možné! Prešla som prstom po displeji a preklikla sa tak na druhú fotku. Dievča sa doširoka usmievalo a nad fotkou svietil jej komentár. 

"Najkrajšie, čo som kedy videla." Do očí sa mi tlačili slzy. Brat bol preč, ale toto bolo niečo úžasné. Kiež by to mohol vidieť. Nerozdýchal by to. Aj ja som mala čo robiť. Zhlboka som sa nadýchla a následne som začala plakať. No na perách som mala úsmev. Úsmev, ktorý sa rozširoval, až vyzeral rovnako, ako ten, ktorý malo na tvári dievča na fotke. Sadla som si na barovú stoličku a hodnú chvíľu hľadela do mobilu. Prehadzovala som fotky na poslednú a potom som sa znova vrátila k prvej a takto dookola. 

"Ups. Asi som ťa práve nechtiac označila na jej fotke." Oznámila som Teovi zmätene hľadiac na displej.

"Čože si?" Okamžite sa ku mne prirútil, aby mi vytrhol mobil z rúk, ale ja som sa odtiahla.

"Počkaj, snažím sa prísť na to, ako odstránim tvoje meno z jej hrudníku." Nevydržal už ani sekundu a chytil ma za ruku, aby sa mohol načiahnuť po telefóne. Následne si vzdychol, čo bolo znamením, že svoje označenie zrušil. 

"Si okej?" Spýtal sa ma opatrne. Neuvedomila som si, že mi stále po lícach stekajú slzy. Nerozumela som tomu. Cítila som sa fantasticky.

"Jasné, že som. Je to tá najúžasnejšia vec, aká sa mohla stať. Ale nechápem, ako sa tam tie kresby dostali?" Teo si schoval mobil do vrecka a fľašu tequily uložil na miesto. 

"Musel to nejako zariadiť Harry. Mal ich predsa u seba." Prikývla som a snažila sa v hlave predstaviť si tú situáciu. No v momente, keď som pomyslela na Harolda, vybavila sa mi scénu u mňa doma a jeho plač. A na to som rozhodne myslieť nechcela. Potriasla som hlavou, vzala si tašku a zoskočila zo stoličky. 

"Spýtam sa ho, keď sa vráti." 

"Nezbiješ ho, však?" Obrátila som sa na neho so zmäteným výrazom.

"Blázniš? Nie! Myslím...že sa možno dočkáš niečoho, čo by ťa ani vo sne nenapadlo. Myslím, že...že mu dovolím, aby mi podal ruku a ja mu ju nezlomím." Uškrnula som sa a s úsmevom tackavo vyšla do nočnej ulice. Teo zamkol a nasledoval ma. Zaškerila som sa na neho tesne predtým, než ma zachytil pred pádom.

"Bude z toho úplne hotový!"