Slytherin boy||SK

Veľké prekvapenie.

Júl 1992 – Londýn

Acrux sa definitívne rozhodol, že chce mať od všetkého pokoj. Od pohľadov, ktoré po ňom hádzala stará mama kedykoľvek ho videla von z jeho izby. Od otázok, ktorými ho zasýpal Regulus na každú tému, ktorá mu prišla na um. Od myšlienok, ktoré uňho vyvolával jeho domov.

Vyvrcholilo to až tým, že chcel ostať celý deň doma, kedy mala Paytonová rodina súd s ľuďmi čo ho uniesli ako pár dňové bábätko. S predlaktím položenými na očiach si povzdychol a uvažoval nad všetkými výhovorkami, ktorými by mohol zasypať Payton keby sa pýtal prečo neprišiel v deň súdu. A však ani jedna z nich mu neprišla vhodná. Nie potom s čím všetkým Payton pomohol jemu.

S povzdychom sa postavil z postele a začal sa dávať do kopy. Doprial si dlhu sprchu v ktorej preklínal celé ministerstvo, inštitúciu, ktorú v ich svete nenávidel snáď najviac a mal na to kopu dôvodov. Počnúc tým, že ho obrali o otca bez súdu cez to, že vďaka nim si neužil svojho starého otca, keďže ho ustavične zasypávali robotou a končiac s tými ľudmi čo na ministerstve pracovali. Ten posledný dôvod ho štval snáď najviac.

Po sprche sa prezliekol do košele, čiernych nohavíc a sivého saka, oblečenia, ktoré bolo hodné reprezentovať rodinné meno. Taktiež si skrátil vlasy a učesal do zadu. Nechal si ich kučeravé ako mala väčšina členov rodiny. Modré oči si premenil na hnedé a prisahal by, že sa teraz podobá viac na Polluxa a jeho dominantnú časť rodiny, než tu Arcturovú ku ktorej ho pripisovali od malička.

Ešte raz sa prezrel v odraze zrkadla a opravil si sako. Povzdychol si a vyšiel z izby. V celom dome bolo mŕtvolné ticho a on sa snažil aby našľapoval na schody čo najtichšie aby nevzbudil portréty povešané na stenách. Prišiel až do obývačky, kde našiel Walburgu ako v kresle pri krbe štrikuje. Zastavil sa na prahu dverí a prezrel si starú mamu, ktorá ho ešte nezaregistrovala a podozrivo sa usmievala na vlnu v jej rukách.

„Ahoj,"pozdravil sa a vošiel do obývačky.

„Ahoj,"zodvihla k nemu prekvapene oči a prebehla ho od hlavy po päty. „Niekam sa chystáš?"

„Na ministerstvo,"povedal jednoducho a prešiel ku kozubu. Nabral si do ruky trochu hop-šup prášku a otočil sa ešte raz na Walburgu, ktorá nemala prvýkrát otázky na jeho odchod.

„Je všetko v poriadku?"Nadvihol obočie a stará mama k nemu znova zodvihla pohľad stále s úsmevom na tvári.

„Nemalo by?"Usmiala sa naňho a Acrux jej úsmev zmätene obetoval späť. Walburga sa ešte širšie usmiala čo ho ešte viac zmiatlo. Otočil sa naspäť ku krbu a vstúpil doňho. Hlasito povedal miesto kam chcel ísť a pustil prášok do zeleného ohňa. Pohltil ho zelený hurikán plameňov a o pár sekúnd už pristal v kancelári svojho starého otca.

Vystúpil z kozubu a oprášil aj tie najmenšie smietka prachu na svojom oblečení. Potom vstíčil hlavu a vyšiel z kancelárie. Zamieril rovno k výťahu a zviezol sa nižšie, kde boli súdne miestnosti. Do začiatku pojednávania mal ešte viac ako pól hodinu takže sa chodbou neponáhľal a užíval si zvuk jeho podrážky dopadajúcej na chladný mramor podlahy.

Konanie sa konalo v tej istej miestnosti ako bol Acrux naposledy. Zatlačil do chladného dreva dverí a vyskytol sa mu pohľad na okrúhlu miestnosť plnú lavíc s kreslom uprostred. Kreslom, v ktorom pred pár mesiacmi sedel on sám.

Pohľadom začal hľadať Paytona až ho našiel medzi jeho rodinou a Daemonom s Raynnox. Acruxovi sa máličko zlepšila nálada pri pohľade na spolužiakov, ktorí ochranárski stáli okolo Paytona hoci bol v obklopení vlastnej rodiny. Rozišiel sa k nim a o moment na to ho zaregistroval Payton, široko sa naňho usmial a s tým sa naňho otočili aj Daemon s Raynnox.