Slytherin boy||SK

Terapia priateľom.

Máj 1992 - Rokfort

Payton to už nemohol vydržať. Nemohol sa len tak prizerať na svojho spolužiaka ako dlhé týždne len tak chodí bez duše a nič nerobiť.

Vedel, že Acrux na tom nie je práve najlepšie a on mu nevedel ako pomôcť. Dlhé týždne ho sledoval ako bezducho civí do prázdna, bubnuje prstami o dosku, každého jedného stola za ktorým sedeli, a je iba minimálne.

Chápal, že to načo si jeho spolužiak spomína nie je príjemne ale takto to ďalej nemohlo ísť. Jednou jedinou útechou bolo to, že sa Acrux aspoň venoval škole a pravidelne, stále ako predtým, sa stretáva na doučivanií so staršími spolužiakmi či ich profesorom elixírov.

Payton práve teraz sedel na svojej posteli so skríženiymi rukami na hrudi a s hlavou jemne nahnutou na bok sledoval Acruxovú bledú a pochudnutú tvár ako sa mračí nad textom nejakej hrubej knihy, ktorej Payton obsah radšej ani nechcel vedieť. Povzdychol si a pukol si kostičky na prstoch.

„Acrux?"Opýtal sa a tým prerušil pŕtvolné ticho internátnej izby. Black zodvihol svoj pohľad a nadvihol obočie.

„Nechceš si ísť zalietať?"Navrhol a čakal na odpoveď. Acrux len zakrútil hlavou a vrátil sa naspäť ku knihe.

Payton potichu naštvane zaškrípal zubami. Toto bola ďalšia vec, ktorá ho na Acruxovi trápila. Black skoro vôbec nič nehovoril. Keď odpovedal tak to bolo jednoslovne alebo kývnutím hlavy a na vyučovacích hodinách odpovede skoro šepkal.

„Ale no ták," skúsil to ešte raz. „Nelietal si už od začiatku roka."

Tentokrát naňho Acrux ani nezodvihol pohľad a len mykol ramenom. To prinútilo Paytona zovrieť ruky v päsť.

„Prosím?"Dodal.

„Dnes je vonku pekne," začal s presviedčaním. „Počasie je ako stvorené na to aby sa lietalo. Teplý slabý južný vánok a ani jeden jediný mrak, no ták, Acrux."

Acrux si len povzdychol a Payton už len víťazoslávne sledoval ako spolužiak zaklepáva knihu, ktorá keď sa zaklapla, tak zo seba vydala hordu prachu.

„Maximálne tak na hodinu," určil si podmienky Black a Payton len prikyvoval. Vyskočil na rovné nohy a začal sa obliekať skôr než si to Acrux stihne rozmyslieť. Prezliekol sa do svojho leteckého úboru čo boli úzke tmavo zelené nohavice, zelené tričko s dlhým rukávom a k tomu jeho metlobalový dres s číslom päť.

Do šatne slizolniského mužstva sa dostali rýchlejšie než by Payton čakal. Možno to bolo tým, že bol nadšený, že sa mu podarilo dostať spolužiaka aspoň na chvíľu z jeho ulity alebo tým, že si zalieta aj mimo tréningov, ktoré už oficiálne skončili ich posledným zápasom.

Na metlu a do vzduchu sa dostal omnoho rýchlejšie ako Acrux. Hore doslova vystrelil a spomalil až keď bol niekoľko metrov nad zemou. Zastal a z výšky sledoval ako spolužiak nasadá na metlu, vďakamerlinovi sa do vzduchu Acrux dostal rýchlejšie ako nasadal na metlu.

„Teraz čo,"opýtal sa Acrux akonáhle zastavil po boku spolužiaka. Payton sa naňho spiklenecky usmial.

„Teraz sa preletíme ponad zakázaný les," poukazal voľnou rukou na les, ktorý sa týčil pri Rokfortskom hrade a jeho tajomstvá boli študentom zakázané ale obloha nad nim nie.

Payton nad lesom lietaval najradšej a ešte radšej, keď s ním letel niekto z jeho spolužiakov, ktorí mali teraz iné záujmy ako precvičovanie svojich schopností na metle. Daemon sa väčšinou motal okolo svojho brata alebo Raynnox, ktorá nevyzerala, žeby jej to veľmi vadilo a Acrux bol v poslednej dobe kapitola sám o sebe.