Slytherin boy||SK

Tvoje druhé ja je celkom otravné.

 

Január 1996 – Rokfort

Daemon nevedel čo si má myslieť.

Nerozumel ani slovu, ktoré mu Raymond povedal a už vôbec nerozumel ani slovu, ktoré si popod nos hystericky mumlala Raynnox.

„Musíme s ním ísť na ošetrovňu!" Tvrdila na svojom Noxie.

„Nie," odporoval jej Raymond a zodvihol na ňu svoje oči, v ktorých sa odrážal jasný tvrdý pohľad, ktorý naznačoval, že Acrux na ošetrovňu dnes rozhodne nepôjde. Daemon si zašiel prstami do vlasov a hľadel na svojho spolužiaka, ktorý ležal na zemi, hneď veľa obsahu svojho žalúdka.

„Presuňme ho aspoň na posteľ," navrhol. Ray iba prikývol.

Zobral svojho spolužiaka za ruky, Raymond za nohy a spoločne ho presunuli na jeho posteľ. Opatrene ho pretočil na bok, aby sa Acrux nedusil, ak by opäť začal zvracať a rukou mu dohrnul vlasy z tváre, ktorá bola teraz celá poleptaná.

Povzdychol si a rozišiel sa do kúpelne, kde namočil uterák do teplej vody a vrátil sa k Acruxovi. Sadol si na bok jeho postele a opatrne mu začal umývať tvár, ktorá bola extrémne bleda. Daemonovi sa zovrelo hrdlo obavami. Netušil čo sa s jeho spolužiakom dialo a z toho čo mu vysvetlil Raymond, tak pochopil, že Acruxová duša opustila telo a následne sa vrátila späť. Ako a prečo, to už nevedel.

Ustarostene nakrčil obočie, ako mu začal utierať aj poleptané vlasy a popritom počúval svoju priateľku, ako sa háda s Raymondom o tom, či by Acrux naozaj nemal ísť na ošetrovňu. Daemon si iba potichu povzdychol, aby ho nepočuli a naďalej pozeral na svojho najlepšieho priateľa. Raynnox sa mohla s Rayom hádať koľko chcela, no uňho si jeden len tak svoj názor nepresadil. Hádať sa s Raymondom bolo ako snažiť sa preraziť stenu svojou vlastnou hlavou – úplne zbytočné. Jediná osoba, ktorá mohla ako tak obmäkčiť Raymondov názor bola práve objektom ich hádky.

Daemon dávno pochopil, že títo dvaja boli dve strany jednej mince. Všetci traja si boli navzájom bratia, no kde bol on s Acruxom či Raymondom brat, tak oni dvaja boli dvojčatá. Držali nad sebou navzájom ochranné krídlo, no bol si istý, že on nikdy s nimi nebude mať také pevne puto ako medzi sebou majú oni dvaja. To mu však nebránilo v tom, aby sa bál o obidvoch z nich.

Bál sa o Raymonda za každým, keď sa v noci náhodne zobudil a videl, ako sa Raymond zvíja v bolestiach pri jeho víziách. Bál sa oňho, keď len tak nečinne sedel na jednom mieste a hľadel do prázdna. Raymond ho mohol ubezpečovať koľko chcel, že bolesť a neprítomnosť jeho ducha je len malá daň za veľký dar, no Daemon to vnímal skôr ako kliatbu, než dar.

Tiež sa bál aj o Acruxa, ktorý bol na seba príliš tvrdý a chcel mať všetko perfektné. Mnohí si to navôkol neho nevšili, a možno si to neuvedomoval ani Acrux sám, ale Daemon si všímal všetko. Všimol si každé jedno jedlo, ktoré Acrux zabudol zjesť. Všimol si každú jednu hodinu navyše, ktorú strávil štúdiom alebo prácou pre druhých, len aby všetko bolo perfektne. Všimol si každé ráno, kedy sa Acrux zobudil viac unavený, ako keď šiel spať a zakaždým svoju únavu maskoval svojou mágiou. Za každým, keď sa s ním o tomto rozprával, tak ho Acrux ubezpečoval, že je v poriadku a všetko zvláda, no Daemon o tom pochyboval. A keď ho v októbri uvidel v kaluži krvi na chladnej podlahe ich kúpelne, tak si myslel, že nastalo to najhoršie.

„Bude v poriadku," ozvala sa pri ňom Noxie a položila mu ruku na rameno. Iba si povzdychol a prekryl rukou tu jej.

„Ja viem," vydýchol a naďalej sledoval Acruxovú bledú tvár.

Zrazu sa do ticha izby začalo ozývať iskrenie a presne v strede sa objavil vír iskier. Daemon prekvapene zažmurkal.

„Už len toto nám chýbalo," zafunel Raymond, ktorý očividne vedel o čo sa jedna. Ani sekundu na to z víru iskier vyšiel Acrux spoločne s ďalším chlapcom v závoji.