Slytherin boy||SK

Malé prekvapenia.

24. december 1991 - Paríž

„Tá čokoláda je lepšia než v Londýne," povedal Payton a spokojne do seba lial už druhý pohár horúcej čokolády. Acrux sa len usmial a sám si olízal kútiky úst.
„Všetko tu je lepšie než v Londýne."Payton len spokojne prikyvoval.
Potom čo si Acrux kúpil dve habity, tak sa usadili do francúzskej kaviarne, kde boli len dve staršie dámy a veselo štebotali v ich rodnej reči. Payton sa okamžite upokojil, keď zistil, že spolužiak vážne vie čo robí a kam ich vedie a bol ešte spokojnejší, keď sa posadil do kresla a objednal si čokoládu.
„Zavedieš ma aj k Eiffelovke?"Nadvihol obočie a Acrux si len povzdychol. Čakal kým naňho Payton vytiahne to kovové monštrum, pýchu Paríža.
„Možno,"povedal a dal si do úst kúsok vanilkového muffinu. „Ale nie dnes,"dodal a už len videl ako Payton krčí obočie.
„Mali by sme sa vrátiť skôr než padne tma." Pozrel sa von oknom, kde hoci bolo len dva hodín poobede ale už sa slnko vracalo k obzoru. Toto nemal na zime rád, príliš krátke dni a dlhé noci. Podoprel sa o ruku a znova odkrojil vidličkou kúsok muffinu, narazil na jeho stred a už len sledoval ako sa vonku valí plnka. Napichol piškótu a namáčal ju v plnke.
„Si snáď prvý človek, ktorého vidím jesť muffin vidličkou,"povedal Payton a zomkol pery do nesúhlasnej linky.
„Ono sa to tak nemá jesť?"
„Nie,"zakrútil hlavou Payton a stiahol z muffinu papier. Následne bez žiadnych starostí sa spokojne zahryzol. Acrux len s vypulenymi očami sledoval ako jeho kamarát žuje veľké sústo, ktoré sa mu ledva zmestilo do úst. Keby on toto urobil pred jeho starou mamou, tak by dostal minimálne celú hodinu prednášky o slušnej etikete. Už len pri tom pomyslení ho striaslo.
„Musíš si to poriadne vychutnať,"usmial sa naňho a po celých ústach mal plnku. Acrux len zakrútil hlavou a vidličkou si vložil sústo do úst. Wolfang sa len zasmial a napil čokolády.
„Nie že sa opovážiš takto jesť pred mojou starou mamou,"varoval ho. „Buď dostane infarkt alebo ty hodinu slušnej etikety." Payton sa zasmial a nebral jeho pripomienku tak vážne, no keď si všimol, že Acrux sa nesmeje tak sa zatváril vážne.
„To myslíš vážne?"
„Samozrejme,"prikývol. „Moja stará mama je zvyknutá byť v spoločnosti bohatých a dobré vychovaných ľudí. Blackovi sa považujú skoro ako za kráľovskú rodinu," povedal mu očividne fakt, ktoré Payton zrejme postrádal.
„Merlin,"vydýchol. Prehltol ten uzol pocitov, ktorý sa mu robil v hrdle a prekvapene na Acruxa oproti nemu pozeral. Vedel, že Blackovi sú známy, mocí a bohatý rod, no nevedel, že medzi kúzelníkmi sú považovaný akoby za kráľovskú rodinu. Len teraz mu došlo, že spolužiak bol vychovaný vo viere v čistú krv a pohŕdaním muklami a za to, že sa s ním ako polovičným kúzelníkom baví tak by mal byť potrestaný. Payton si uvedomil, že aké má šťastie.
„Nemáš problém z toho, že sa so mnou bavíš?"Opýtal sa teraz už výrazne tichšie a sklopil pohľad k poháru čokolády. Acrux zakrútil hlavou. Dobrá nálada bola tade tam.
„Nie, čo ma prekvapuje,"mykol ramenom. „Zrejme prehliadli tvoj pôvod a brali na vedomie len to, že si zo slizolinu." Snažil sa vysvetliť prečo ho stará mama nenapomenula ešte pred rokom s kým sa to vlastne baví.
„S Daemonom by taký problém nemali čo?" Nakrčil pery a taktiež sa oprel o ruku. Daemon pochádzal z rodiny s dosť starým kúzelníckym rodom siahajúcim až späť do Nemecka. Toho Acruxovi schválili na plnej čiare, pomyslel si Payton a otrávene sa napil čokolády, už aj tá mu prestala voľáko chutiť.
„Payton,"povzdychol si Acrux. „Mne je úplne jedno akého pôvodu si. Si môj priateľ a to je pre mňa to najdôležitejšie," povedal mu úprimne od srdca a odolával pokušeniu chytiť ho za ruku ako to robí Regulus, keď mu hovorí niečo vážne.
Payton sa naňho smutne usmial a krúžil lyžičkou v pohári čokolády.

Naspäť do sídla sa vrátili tesne pred zotmením a pár hodín pred večerou. Obidvaja boli prejedený sladkého a Acrux si okamžite dal objednať silnú šálku zázvorového čaju aby mu prebralo žalúdok preplnený koláčmi. Teraz kráčali hore schodmi a on si dával unavene dole šál z krku. Najradšej by sa teraz dobre prespal, no vedel, že toľko spánku je preňho nezdravé.
„Idem sa pozrieť na Raynnox,"povedal a jemne zaklopal na dvere. Hodnú chvíľu sa nič neozývalo a on potichu otvoril dvere. A dobre urobil, keďže na posteli ležali obidvaja jeho zvyšní priatelia zabambušený do deky a prikrytý prikrývkou. Raynnox mala opretú hlavu o Daemonové rameno a nespočetne veľké množstvo malých vrkočov na hlave, čo Acruxovi vôbec nedávalo zmysel prečo by volila taký účes. Zato Daemon bol jej úplným protikladom. Vlasy mal snáď všade a už dorástli do takej dĺžky, že mu zakrývali už aj oči.
Acrux sa musel jemne usmiať nad tým ako má Daemon ochranársky obmotanú ruku okolo Raynnoxineho útleho tela a ako spokojne odfukuje do jej vrkočov. Potichu zavrel dvere a nechal ich spať.
„Spia,"povedal jednoducho Paytonovi, ktorý len zakrútil hlavou a znova sa rozišli do izieb. Acrux sa nemohol dočkať kedy už zo seba dá dole ten hrubý kabát a ešte väčšmi sa nemohol dočkať na leto, ktoré bolo ešte v nedohľadne.
Kabát zavesil na vešiak v rohu izby a zhodil zo seba aj sako s vestou. Košeľu si na sebe ponechal a pretiahol cez ňu zelený sveter. Dúfal, že to nikoho z jeho rodiny nebude pohoršovať, že práve v tomto prišiel na Štedrovečernú večeru. Prešiel si rukou cez čierne vlasy a uvažoval či si nezmení aspoň odtieň, no ostal pri ich prirodzenej farbe ale oči si nenechal na pokoji. Modrú farbu zmenil na gaštanovú hnedú, takú akú mal Pollux a spokojne sa na seba v obraze usmial.
Vyšiel z izby a dal sa do hľadania členov jeho rodiny. Začal knižnicou, keďže vedel, že nie je jediným členom klanu, ktorý by medzi knihami aj spal. A tak na prvom poschodí zabočil do chodby, ktorá bola oproti tej, ktorá viedla do jedálne a prstom prechádzal po dverách, ktoré tajili mnohé izby či salnony domu.
Otvoril dvere knižnice a okamžite ho ovalila vôňa vanilky a starého pergamenu. Spokojne sa usmial a vošiel dnu. Samozrejme, že mal pravdu o tom, že niekto bude v knižnici. Hneď našiel najstaršieho Blacka usadeného v koženom kresle. Prastarý otec Arcturus bol začítaný do textu nejakej knihy a Acruxa nejako zvláštne upokojoval pohľad naňho. Pri Arcturovi v jednom z troch kresal sedel aj duch, ktorý tento dom obýval už od nepamäti. Bol to jeden z jeho predkov, ktorý sa malo kedy ukazoval. Acrux ho videl len pár krát v živote.
„Ahoj,"pozdravil ho a Arcturus naňho zdvihol staré múdre modré oči.
„Ahoj,"usmial sa naňho. „Že si na mňa nájdeš aj čas,"rýpol si a Acrux pretočil očami. Usadil sa do voľného kresla a pozel sa na ducha.
„Dobrý deň,"pozdravil sa a duch naňho zdvihol pohľad. Prešiel si ho pohľadom od hlavy po päty a vrátil sa naspäť ku knihe.
„Dobrý deň,"ozdravil sa ale väčšiu pozornosť mu nevenoval.
„Toto je Darwyn,"predstavil ich Arcturus. „Posledný Blacus a prvý Black."
„Darwyn, toto je môj pravnuk Acrux Canopus, najmladší nášho rodu,"predstavil Acruxa a on si len teraz uvedomil, že ducha nepozná a on jeho. Darwyn naňho uprel pohľad. Zrejme ho zaujalo to, že je najmladší.
„Toto je náš dedič?"Opýtal sa.
„Áno,"prikývol Arcturus a Acrux len slušne držal jazyk za zubami, keďže mu prišla na jazyk nie jedna pripomienka o to údajnom dedičovi. Darwyn mu prišiel známy a niečo v mysli mu hovorilo, že sa ho musel niečo opýtať, no jemu neprišlo na um čo.
„Pripomína mi Ludwyna," povedal duch a vrátil sa naspäť ku knihe. Vtedy mu to došlo.
„Môžem otázku?"ozval sa a oprel sa rukou o opierku kresla. Duch znova zdvihol pohľad a obočie mu vystrelilo hore.
„Čo robí váš syn Maurellius na Rokforte ako obraz?" Duch sa zatváril tak rozčúlene až Acrux dostal pocit, že by ho duch preklial ak by bol nažive.
„S tou háveďou ja nemám nič spoločné," odsekol Darwyn a zaklapol knihu. Postavil sa a bez slova odišiel aj s knihou rovno cez regále preč od nich. Acrux s nechápavým pohľadom v tvári skrútil hlavu k prastarému otcovi a nadvihol obočie.
„To je až také zle?"Opýtal sa a  Arcturus si len povzdychol.
„O Maurelliovi sa nehovorí,"povedal a pretočil stránku knihy. „Povedzme, že Darwyn zomrel s bolesťou zo synovej zrady, takže od neho to nedostaneš."
„Takže on má tušenia prečo je portrét jeho syna na Rokforte?" Arcturus zdvihol pohľad.
„Maurellius bol profesorom na Rokforte a niekoľko rokov mu bola dopriana tá česť, že ho vyučoval aj Merlin v posledných rokoch jeho života," prezradil Acruxovi. Ten len zaklipkal viečkami, no tajomstvu, ktoré chcel odhaliť, sa nepriblížil ani o krok.
„On bol učený samotným Merlinom?"Opýtal sa a Arcturus prikývol.
„Merlin si pod svoje krídla zobral len pár učencov a len oni vedia, kde všetky ich informácie skrývajú,"vydýchol a zapozeral sa pomedzi regále akoby tam hľadal odpovede. Acruxovi napadlo či by to nemohlo byť práve to.
„Učil ich na Rokforte?"
„Ale kdeže,"mávol rukou. „Mali na to svoje priestory o ktorých nie je nikde zmienka. Úprimne, podľa mňa by to stálo za pohľad," povedal Arcturus a prezeral si pravnuka, ktorý mal hlavu naklonenú nabok a zamyslene naňho hľadel.
„Nikto to nikdy nenašiel?"
„Nie,"zakrutil hlavou. „O tom mieste vedie iba sám Merlin a jeho desiati učni."
Acrux si povzdychol. Možno práve za portrétom boli všetky tie informácie, knihy, zvitky a poznámky, ktoré zhromaždil sám Merlin. Ak by sa jeho domienky potvrdili tak by vyskočil z kože. Prešiel si prstom po perách a naďalej uvažoval.
Aj keby mal pravdu, stále nevedel ako sa cez obraz dostať. Maurellius nevyzeral práve na to, žeby ho chcel pustiť. Nevyzeral vôbec na to, že chcel niekoho pustiť a nie len jeho niekoľkokrát prasynovca.
Zakrútil hlavou aby zahnal myšlienky a postavil sa aby si našiel nejakú knihu. Prechádzal pomedzi regály kníh a hľadal niečo čo by ho zaujalo. Skončil pri knihe, ktorá opisovala ochranné štíty a zhodou náhod to bola tá istá kniha z ktorej mu Chalres, Raynnoxin starší brat, čítal definíciu Protegoa. Okamžite po nej siahol a hľadal aj jej druhý výtlačok. Ten našiel hneď vedľa a k jeho prekvapeniu tam bol aj tretí o ktorom Acrux doteraz ani nevedel.
Ku stolíku kráčal s troma knihami a v duchu sa tešil, že bude mať z čoho čerpať informácie. Spokojne sa usadil znova oproti prastarému otcovi a otvoril prvé vydanie zo serie kníh. Pohodlne sa spustil do jeho obľúbenej polohy a začal čítať.
Z čítania ho vyrušila až stará mama, ktorá prišla s tým, že o chvíľu začne večera. Acrux len nespokojne zavrčal a kusom pergamenu si poznačil, kde skončil. Zobral do náručia knihy a zamieril na druhé poschodie do jeho izby. Tam si knihy odložil a šiel zháňať spolužiakov.
Paytona našiel v jeho izbe ako niečo škriabe na pergamen a prepisuje hore dole. Oznámil mu, že sa má prichystať na večeru a stretnú sa o desať minút pri schodoch aby šli spolu.
Raynnox už nespala ale zviazovala si stále zapletené vrkoče do jedného veľkého copu a snažila sa poriadne prebrať. Acrux sa oprel o rám dverí a založil ruky na hrudi. Na tvári mu hral pobavený úškrn a oči mu žiarili.
„Vyspatá?"Opýtal sa. Raynnox si len rukou preryla ústa aby zakryla zívnutie a pretočila očami.
„Ako bábätko,"povedala sarkasticky a začala si zaviazovať šnurovanie vo vystihu zelených šatách.
„O desať minút pri schodoch,"pripomenul jej a ona len bez slovne prikývla. Acrux zakrútil hlavou a šiel do izby oproti.
Daemon nevyzeral o nič viac zobudený ako Raynnox. Oči mal mierne opuchnuté a zíval každých pár sekúnd.
„Pripravený?"Podryl si Acrux a sadol si na Daemonovú posteľ. Chadwick mu len venoval pohľad v ktorom bolo ukryté všetko čo Black potreboval vedieť na to aby sa rozosmial.
„Úplne ma vyplo,"priznal sa Daemon a zastal nad kufrom. Založil si ruky v bok a tykal pohľadom medzi oblečením.
„Raz počúvam čo mi vraví Noxie a zrazu spím,"krútil hlavou a následne si zívol. Zašiel si rukou do vlasov čím ich ešte viac rozburdal. Acrux nad nim len pretočil očami.
„Ako bolo vonku?"
„Chladno,"povedal Acrux a postavil sa k spolužiakovi. „Ten zeleno biely sveter a sako,"poukázal na jeden zo svetrov. Daemon len prikývol a vybral spominany sveter z kufru. Prevliekol si ho cez hlavu a siahol po hrebeni.
„A zafixuj si to nejak,"poradil mu Acrux. „Za desať minút pri schodoch,"pripomenul aj jemu a vrátil sa do svojej izby. Postavil sa pred zrkadlo a zas a znova uvažoval o tom či ho stará mama nepošle späť do izby sa prezliecť. Nakoniec siahol ešte po zelenej kravate, ktorú si zaviazal okolo krku a tak isto ako poradil Daemonovi, zobral sako ale vo sivej farbe.
Počkal ešte tých pár minút a vybral sa ku schodom, kde už čakal Payton opretý o stenu na prvom schode a hral sa s prútikom. Zdvihol k nemu modrý pohľad a prešiel si ho pohľadom. Acrux však len založil ruky v bok. Aj posledný z ich chlapčenskej trojice mal zelený sveter a čierne sako.
„To len dopadne,"krútil hlavou a na tvári mu hrial pobavený úškrn. Ozvalo sa tresnutie dverí a z izby vyšla Raynnox v zelených šatách po kolená s dlhými rukávom, podobným tím čo mala na večeri deň predtým. Čakali už len na Daemona. Ten prišiel o pár sekúnd po Noxie a spoločne mohli konečne ísť na večeru.
V jedálny boli už všetci Blackovci a čakali už len na štvoricu. Karalea, ako vstúpili dnu, si ich zmerila a zoširoka sa nad ich zladením usmiala.
„Vy ste sa dohodli?"Opýtala sa a pokynula k ich oblečeniu. Chlapci mali zelené svetre, podnimi košele a kravatu spoločne so sakom. Raynnox ako jediné dievča sa taktiež trafila do ich farby, keďže taktiež bola oblečená do zelenej a čiernej.
„Môžme začať?"