Slytherin boy||SK

List.

August 1990 - Londýn

Domom sa ozval hlasitý výkrik a následne dupot nôh po schodoch. Walburga, ktorá práve sedela v salóniku s knihou v rukách  nechápavo spojila svoje obočie a vzhliadla k dverám. Niečo sa muselo stať pretože toto malý Acrux nikdy nerobil. Vždy chodil po tichu ako myška a niekedy ho nebolo ani vidieť, že ide dolu schodmi. Už v rannom veku sa naučil, že čím tichší je, tým lepšie preňho.

„Stará mama," vybehol do salónu so širokým úsmevom na tvári až Walburgu pichlo pri srdci. Acrux s úsmevom prišiel k sedačke kde sedela a prisadol si. V rukách silno zvieral obálku s červenou pečaťou, ktorú pani domu dobre poznala. Malý chlapec bol taký nadšený, že sa mu menila farba vlasov na tyrkysovú, ktorú používal väčšinou nato aby rozosmial svojho starého otca.

„Nebehaj po dome," začala ho karhať. „ Mohol by si spadnúť a ublížiť si," venovala svojmu vnukovi prísny pohľad, no on sa na ňu len ospravedlňujúco pozrel, zmenil farbu svojich vlasov naspäť na čiernu a nevinne usmial po čom mu aj ona musela odpustiť.

„Ospravedlňujem sa mamie, ale prišiel mi list z Rokfortu," zdvihol obálku a podal ju svojej mamie. Ona zavrela knihu, položila ju na stolík po jej ľavici a prebrala obálku. Otvorila ju a rýchlo prebehla zoznam vecí, ktoré bude jej vnuk potrebovať pre prvý ročník na strednej škole.

„Prišiel dosť neskoro," poznamenala. Bol dvadsiaty august a ona sa už v kútiku duše obávala, že mu ten list nepríde. 

„Vidím to tak, že poobede budeme musieť zájsť do Šikmej uličky,"povedala Acruxovým smerom a on sa celý rozžiaril až sa mu zmenila farba očí na fialovú. Walburga sa málo usmiala a ten, kto ju nepozná by povedal, že to nie je ani úsmev ale jej najbližší okruh osôb vedel, že čo sa v jej dome znovu začal ozývať detský smiech a radosť, roztopilo sa aj jej ľadové srdce a na svojho vnuka bola omnoho milšia než na svojich dvoch synov.

„Pôjde s nami aj papi a tonton?"

„Vieš dobre, že majú veľa práce na ministerstve, miláčik. Nestačím ti snáď ja?" Opýtala sa naoko urazene a položila si dlaň na miesto, kde malo byť jej srdce. Acrux vypleštil oči a vyskočil ako srnka. Obmotal ruky okolo krku svojej starej mamy a silno ju objal. 

„Samozrejme, že mi stačíš le plus cher mamie," vtisol jej bozk na líce, kde ju predtým pohladil. Walburga sa musela znova usmiať nad tým ako Acrux používal francúzske tituly a aj keď hovoril vo svojej rodnej reči tak mal francúzsky prízvuk, ktorý získal časom stráveným s jeho prastarým otcom v uličkách Paríža.

„Naobedujeme sa, necháme Kreatúru aby ti nakúpil veci do školy a my spolu pôjdeme pre tvoj prútik a nové školské habity. Áno?" Acrux len bezslovne prikývol a zložil ruky do lona.  Walburga zavolala ich domáceho škriatka, ktorý sa s hlasitým puknutim objavil v salóne.

„Moja pani," uklonil sa pani domu, „ môj pane," uklonil sa zase Acruxovi. „Čím môžem poslúžiť?" Opýtal sa so stále sklonenou hlavou.

„Prestri na stôl," začala. „ A potom pôjdeš nakúpiť knihy a pomôcky do školy mladému pánovi." Nakázala a škriatok sa uklonil ešte viac. „Samozrejme," odvetil a už ho nebolo. Walburga sa otočila ku svojmu vnukovi, ktorý na ňu zbožne hľadel a usmiala sa.

Po obede tak ako pani domu sľúbila svojmu vnukovi sa vybrali na šikmú uličku. Oblečení v drahých habitoch vystúpili z domu a Walburga sa s ním premiestnila k Deravému kotlu kadiaľ prešli do Šikmej uličky.