Slytherin boy||SK

Veľmi dĺhy spánok.

Máj 1993 – Rokfort

Walburga sa na Rokfort vracala každý týždeň v poslednom pól roku. Sedávala pri posteli svojho vnuka a prstami prechádzala pomedzi jeho vlasy, ktoré za posledne mesiace nevyrástli ani o milimeter. Všetky procesy v Acruxovom tele sa spomalili, niektoré dokonca i prestali a Walburga sa modlila aby to jej vnuk vydržal. Modlila sa ku každému bohu, ktorého poznala ale nezdalo sa aby to zaberalo.

Jej stálou spoločníčkou sa stala Raynnox, ktorá sa ju snažila zakaždým utešiť, no aj ona spustila plač, keď sa Walburge valili slzy po lícach. Walburge bolo jedno čo si o nej kto myslí. Človek na ktorom jej záležalo snáď najviac z celej rodiny ležal úplne tvrdý ako kameň a nejavil žiadne známky života, a to bol dostačujúci dôvod aby zahodila masku bezcitnej mrchy.

Niekedy jej plač vyvrcholil až tak, že mladučká Noxie ju zvierala v náruči a madam Pomfreyová do nej musela na silu vliať elixír na upokojenie. Raz to dopadlo až tak zle, že po ňu musel prísť Orion, ktorý len pevne zovrel zuby pri pohľade na jeho vnuka a odviedol svoju manželku naspäť domov do Londýna.

Jej jediným vykúpením z toho aby sa v posledných dňoch pred tým ako mali Acruxovi aplikovať elixír na prebratie bola jej novorodená vnučka. Regulovi a Kare sa totiž začiatkom apríla narodila zdravá a krásna dcérka, ktorá priviedla Walburgu aspoň na malú chvíľku na iné myšlienky než na Acruxa.

Práve ju držala v rukách a potichu jej spievala uspávanku, keď ju Phineas informoval o tom, že ani nie o hodinu aplikujú obetiam Tajomnej komnaty šťavu z mandagor. Pomaly prikývla a podala spiacu vnučku domácemu škriatkovi, ktorý sa o ňu mal postarať. Rýchlo informovala svojho manžela, syna i svoju nevestu a bez toho aby na nich čakala sa sama vydala na Rokfort.

Došla práve na čas, kedy madam Pomfreyová skončila s dávkovaním lieku a spokojne zložila ruky do lona. Naklonila hlavu na bok a už len pohľadom sledovala svojich pacientov. Walburga okamžite prišla k Acruxovej posteli a pár sekúnd na to ju nasledovali Daemon s Raymondom a Raynnox.

„Už je hore?"Pýtal sa Daemon a sadol si po Raymondovom boku okolo Acruxovej postele.

„Prv sa im začnú uvoľňovať životné funkcie, potom svaly a celkovo pri zmysloch budú až po pár minútach," informovala ich madam Pomfreyová. Daemon iba prikývol a nespušťal oči zo svojho spolužiaka.

Trvalo ešte niekoľko dlhých minút, ktoré Daemonovi prišli ako hodiny, kým sa Acruxova hruď nadýchla a jeho oči konečne po dlhých mesiacoch zavreli. Tak isto sa ozývali postupne aj nádychy ostatných skamenelých študentov, ktorí však Daemona nezaujímali. Jediné veci, ktoré ho teraz zaujímali bol jeho spolužiak a Raynnox, ktorá ho zdrapila za ruku pri Acruxvom nádychu.

Acruxove skamenenine otriaslo nie len nimi troma ale aj celým slizolinom. Skoro každí mladí slizolinčan si dovtedy myslel, že je pred týmto monštrom v bezpečí, no akonáhle sa roznieslo po hrade, že slizolinov potomok zaútočil na študenta koľaje jeho predkov, tak si to okamžite rozmysleli.

Daemon dlhé dni potom nemohol zažmúriť oka. Po nociach spal iba pár hodín a niekedy ani toľko. Nemohol svojho spolužiaka spustiť zo svojej mysle, čoho si všimla Raynnox, ktorá to prv chcela nechať na Raymonda, no ten na tom bol snáď horšie ako sám Daemon. Sama Noxie bola z toho čo sa stalo otrasená, no musela chytiť veci do vlastných rúk. Ich spolužiak sa z toho predsa len mal dostať.