Slytherin boy||SK

Kapitola 120.

Jún 1996 – Rokfort

Acrux už Harryho nezastihol.

  Snažil sa ho dobehnúť, no Potter zmizol skôr než stihol zísť dole schodmi. S povzdychom nad ním iba zakrútil hlavou a vybral sa konečne do slizolinskej klubovne, uvažujúc o tom, že Harry zrejme potrebuje čas pre seba aby upokojil svoje emócie a dal si všetky myšlienky do kopy.

Nečakal, že sa dnešok takto zvrtne. Očakával, že po jeho dlhom dni v škole sa jeho nálada aspoň trocha zlepší na rande so Sky, no ich divný rozhovor tomu vôbec nepomohol a celá táto situácia bola posledným klincom do rakvy.

Dnešok bol na prd, zhodnotil celý svoj deň Acrux ako vošiel do klubovne a zamieril do izby. Po ceste sa odzdravil pár svojim spolužiakom, ktorý sa stále hemžili po klubovni a spokojne vydýchol ako za sebou zavrel dvere. Ako sa otočil, tak sa jeho pohľad  stretol s tým Raymondovým, ktorý práve sedel na svojej posteli a študoval jednu z učebníc.

„Raymond,"oslovil ho hneď a kráčal k jeho posteli. „Povedal si Harrymu o tej veštbe?" Potreboval sa ubezpečiť, že to Potter mal od neho a on sa nemusel premeniť na ďalšieho Dumbledora a zisťovať či naozaj Harry nemá na hrade ďalších ľudí, ktorý mu dávajú informácie.

Raymond zatvoril učebnicu. „Áno," prikývol, načo si Acrux vydýchol a sadol si na Raymodnovú posteľ. „Čo sa stalo?"

Black sa nadýchol a zrekapituloval Raymondovi čo sa práve stalo. Ako skončil, tak sa Lestrange poškriabal na brade a mykol ramenom, akoby to bola bežná vec. „Nuž teraz nám neostáva nič iné, len čakať ako to dopadne."

Skoro sa nad spolužiakovymi slovami rozosmial. Chcel si povedať, že ti nič iné neostáva len čakať ako to dopadne, opravil ho v mysli a vydal sa zmyť zo seba divný pocit dnešného dňa.

Hneď na druhý deň poobede si ho odchytil Dumbledore, čo ho vôbec neprekvapovalo.

Len sa v duchu uškrnul, ako ho riaditeľ viedol do svojej kancelárie a v mysli mu behalo množstvo otázok, ktoré sa ho mohol Dumbledore opýtať. V riaditeľni zhodil svoju tašku k nožičkám kresla, na ktoré sa následne posadil a vyložil si ruky na opierky. Svojimi očami, ktoré boli dnes chladnej modrej farby ich rodu, sledoval ako sa riaditeľ premáva hore dole.

„Dáš si čaj, Acrux?" Oslovil ho a Acrux ma extrémnu chuť opraviť ho. Dáte si čaj, Acrux? Dáte si čaj, pán Black? Nepamätal si, že by si s riaditeľom potykal, ale udržal sa.

„Nie, ďakujem," odmietol slušne. Ešte by mu chýbalo to, že by Dumbledore primiešal do jeho čaju veritasérum a on by mu musel vysypať všetko čo vedel. To bolo vážne to posledné čo potreboval.

„Tak dobre,"pokývol hlavou Dumbledore a pripravil čaj sebe. Následne sa aj s šálkou čaju v ruke presunul ku svojmu kreslu a sadol si oproti Acruxovi. Premeral si ho očami od hlavy po päty a položil šálku na stôl. „Chcel som s tebou rozprávať o včerajších udalostiach."

„Áno," jemne prikývol. „Excelentná práca ministerstva, kto by odhadoval, že chytia až dvoch smrťožrútov," jemne povytiahol kútik, ako sarkasticky narazil na titulok dnešných novín a nie na rozhovor, skôr Harryho monológ, ktorý sa v riaditeľni ešte pár hodín do zadu udial. „Možno konečne ľudia uveria tomu, že Pán Zla sa vrátil a situácia je vskutku vážna."

Dumbledore sa zhlboka nadýchol, akoby sa snažil udržať svoje nervy na uzde. Acruxa celkom bavilo sledovať a zahrávať sa s riaditeľom. Ak by mu niekto pred pár rokmi povedal, že bude spoločne s Potterom držať pri jeho hrdle nôž, tak by ho vysmial, no teraz ho tá predstava nesmierne tešila. Ako sa nad tým zamyslel, tak jeho ja spred pár rokov by bolo aj zhrozené nad jeho dnešnou verziou. Bol si istý, že dvanásť ročný Acrux by sa tomu sedemnásť ročnému rozhodne neodhodlal ani pozrieť do oči.