Sťahovanie nebol zlý nápad

Časť 16._Spoločný deň_

⁕

,,...8, 9, 10! Skrytý neskrytý idém!" Otočila som sa a . ,,Buu!" ,,Jakubko!! To neplatí, mal si sa schovať!" ,,Prepáč, chcel som a vystrašiť. Nehnevaj sa na mňa." Jakub sa na mňa ospravedlňujúco pozeral. ,,To nevadí, ale za trest počítaš ty." Usmial sa a prikývol. ,,Jeden, dva.."

⁕

,,Am? Lía! Kde si?" Kričal na mňa. ,,Tu.." Vzlykla som. ,,Lía čo sa ti stalo?" Spadla som." Smrkla som nosom a utrela som si slzu. ,,To nič, neplač. Vyčistíme ranu a bude to dobré." Usmial sa a mňa bolesť hneď prešla. ,,Ďakujem. Pomôžeš mi vstať?" ,,Jasné poď." Chytil ma a pomohol mi na nohy.

⁕

,,Lía..." pošepla som. ,,Amie!" Mama mi kývala rukou pred tvárou. ,,Tu som, som v poho. Len som si naňho spomenula. Koľko som mala rokov pri autonehode?" Spýtala som sa a mama sa zarazila. ,,No..6 myslím. Áno, šesť, mala si mať o mesiac sedem." ,,Áno, to si pamätám. Urobila si mi oslavu na záhrade. Ako to, že som si nepamätala dectvo s ockom, že moja prvá spomienka boli siedme narodeniny a vôbec mi to neprišlo čudné?" ,,No, myslím, že si to pripisovala tomu, že si bola malá a proste si to nepamätáš." ,,A čo po autonehode? To mi neprišlo divné, že si nič nepamätám?" ,,Áno, hovorila som ti. Veľmi si sa trápila, tak si si chcela spomenúť a nešlo to. Potom ťa to už...nezaujímalo? Neviem, proste si sa už ani nesnažila, nemyslela si na to." Prikývla som. ,,Kubo ma volal Lía?" ,,Ah, áno." Zasmiala sa mama. ,,To bola len jeho prezývka. Keď ťa takto nazval niekto iný, hneď ho opravil a upozornil, že takto ťa volať niesmie, lebo Lía je jeho. Amélia je naša ale Lía iba jeho.." Smutne sa usmiala. ,,Mala by si už ísť spať." ,,Hej, idem. Dobrú noc mami." Nahla som sa k nej a pobozkala som ju na líce. ,,Dobrú srdiečko." Vyšla som po schodoch do svojej izby.

1:57

,,Ocí? A v zoo si môžeme dať aj zmrzlinu?" Ocko sa na mňa v spätnom zrkadle usmial. ,,Samozrejme srdiečko." ,,Tatí, pustíš nám pec?" Ozvala sa Emka. ,,Pec nám spadla?" ,,Áno!" Zakričali sme spolu. ,,Pec nám spadla pec nám spadla, ktože nám ju opraví..." Spievala som spolu so sestrou a ockom ešte pred tým než zapojil CD. Ocko vybral CDčko a zasunul ho do prehrávača keď... ,,Ocí! Auto!" Odrazu sa auto prudko otočilo. Išli sme veľmi rýchlo. ,,Áaaa!" Kričali sme. Rútili sme sa dole kopcom. ,,Ocinko!!" ,,Ľúbim vás srdiečka moje!" Zakričal sa odrazu sme narazili. Auto zastalo, ja sa som už uvidela len tmu.

,,Amie!" Prudko som si sadla. ,,Bol to len sen srdiečko." Mama ma hladila po chrbte. ,,To ja som za to mohla." Plakala som. ,,Za čo srdiečko?" ,,Zapríčinila som autonehodu." Vzlykala som. Mama zhíkla. ,,To nehovor Amie, ty si za to nemohla. " ,,Ale mohla! Keby som nechcela aby nám ocko pustil CDčko, dával by pozor na cestu a nehavarovali by sme." Slzy sa mi plavili z očí. Plakala som a plakala a nevedela som to zataviť. ,,Niee, ty za to nemôžeš. Nechcem to viac počuť dobre? Oproti idúce auto vošlo do protismeru. Nebola to tvoja vina." ,,Bola... keby ocko nezapájal CD vedel by sa mu vyhnúť." Fňukala som. ,,Nie, ocko nemal šancu srdiečko. Nie je to tvoje vina a už to nehovor. Ľahni si a spi dobre? Nemôžeš za to." Hladila ma po hlave. Ucítila som jej slzu. ,,Nemôžeš za to srdiečko.." mama potiahla nosom a utrela si slzu. ,,Nemôžeš za to." Šepkala.

Nedeľa- 8:48

Zobudila som sa na mamin hlas. ,,Amie, srdiečko Jack ti volal už piaty krát." Prikývla som a pomaly som si sadla. Mama mi podala mobil a odišla. Našla som jeho číslo a zavolala som mu späť. ,,Ahoj, prepáč, ešte som spala." ,,To je v poho, ja len, že kedy môžeme ísť?" Počula som ako sa usmial. Nadvihlo mi kútiky. ,,Som ešte v posteli." ,,Spachtoš. Tak o deviatej u teba." ,,Čo? Nie! Jack!" Zrušil.

Vybehla som z postele do kúpeľne. Umyla som si tvár, nalíčila som sa, učesala som si vlasy a rozmýšľala čo s nimi. Nakoniec som si ich dala do strapatého drdola. Vbehla som do izby a prešla som k šatníku. ,,Aghh, čo si vezmem." Mrmlala som si. Vytiahla som čierne kraťasy a biele tielko. Obliekla som sa a vbehla späť do kúpeľne. Zabudla som si umyť zuby, ale už bolo 8:55, tak som si dala len mentolovú žuvačku a vbehla som späť do izby. Mama sedela na posteli. ,,Zlatko čo tu pobehuješ ako splašená?" ,,O päť minút je tu Jack, nemám čas." Vzala som si menší čierny vak a nahádzala doň telefón, peňaženku a ostatné potrebné veci. ,,Mami? Keď si už tu, nemal by si nejaké peniaze?" ,,Zase?" ,,Áno! Neboj, už si hľadám brigádu." ,,Dobre." Podala mi peniaze a ja som si ich strčila do peňaženky.

11:54

,,Nechceš sa ísť najesť? Som celkom hladný." Ohlásil Jack, keď sme boli na parkovisku. ,,Veď sme teraz boli v kine a nažral si sa pukancov!" ,,To bolo pred pol hodinou!" Zasmiala som sa. ,,Dobre, poďme ty pažroš. Kam?" ,,Mekáč?" ,,Niee, ja idem na SubWay." ,,Okay." Rozosmialo ma to. ,,Čo sa smeješ?" drgol mi do ramena. ,,Nič, ja len tak." Drgla som ho späť, no on stratil rovnováhu zvalil sa na zem. Chytila som záchvat smiechu. Tak som sa rehotala , až som sa chytala za brucho. ,,Nie že by si mi pomohla, ale sa tu smeješ." Tváril sa urazene, no aj jemu mykalo kútikmi. ,,Pre-prepáč!" Vydrala som pomedzi smiech. ,,Ticho!" Drgol ma a aj on sa rozosmial.

Sedeli sme za stolom a jedli svoje bagety. ,,Mmm. Toto je najlepší fast food na svete." Prehodila som s plnými ústami. ,,To hej. Ináč...počul som, že budeš doučovať Bercka." ,,Hej. Prečo?" Jacob si prehrabol vlasy. ,,Ja len tak... A kedy?" ,,Každý utorok a štvrtok." Odpovedala som a zahryzla do bagety. ,,Prečo?" ,,Len tak. Počúvaj.. Dávaj si naňho pozor dobre? A učte sa niekde na verejnom mieste, aby ste neboli sami." ,,Čo? Nie. Učíme sa u mňa alebo u neho. Každý druhý týždeň." ,,Tak to teda nie. Budete čo ja viem v kaviarni, ale uňho nie." Bola som tak prekvapená, že som len pozerala. No prekvapenie sa rýchlo zmenilo na hnev. ,,Tak po prvé, budem doučovať koho chcem a kde chcem! A za druhé čo ti sakra vadí?!" Zvýšila som hlas a to pritiahlo pozornosť. Jacob sa trochu sklonil a tichšie začal hovoriť. ,,Pozri, kolujú reči, že znásilnil nejaké dievča.." ,,Čože?!" Zhíkla som. ,,Ale sú to len reči nie?" Jack sa vystrel a odhryzol z bagety. ,,To nikto nevie.." ,,Tým pádom to nebude pravda." ,,Nebol by som si tak istý."

Táto myšlienka mi vírila v hlave celé poobedie. Jacob mi otvoril dvere a ja som vystúpila. Kráčali sme spolu k mojim dverám a zastali pred nimi. ,,Tak sme tu." Usmial sa Jack. ,,Hej. Zastrčila som si prameň vlasov za ucho. ,,Počuj... myslel som... Vieš, tá dnešná večera.. Myslel som, že by sme to mohli brať ako... Vieš.." ,,Rande?" Nemohol sa vymotať, tak som ho doplnila. ,,Hej, rande. Ale keď nechceš, nemusíme. Pochopím, keď nebudeš chcieť." ,,Veľmi rada." Nadvihla som sa na špičky a pobozkala ho na líce. ,,Tak sa vidíme o šiestej." Otočila som sa a vošla som dnu.