Sťahovanie nebol zlý nápad

Časť 57._Bábätko_

19:00

,,Mmm fajn, koľko hostí budeme mať?" Ležala som na posteli a Ad sa točil na stoličke.
,,Neviem, nechcem nejakú obrovskú svadbu. Radšej len tak pár ľudí, na pláži, pri západe slnka..."
Fantazíroval so zápisníkom v ruke a perom v zuboch. Zapísala som si tento nápad do svojho zápisníku. ,,Fajn, tak to urobíme takto. Pri obrade bude okolo 30 ľudí a potom na oslave bude tak do 100 ľudí. Hm?" Prikývol a usmial sa.
,,Čo?"
,,Nič." Zasmial sa a pozrel sa do papierov. ,,Si rozkošná." Opäť sa mu na tvári objavil ten úžasný, milý a zaľúbený úsmev, ktorý tak milujem.
Vstal zo stoličky a prešiel ku mne. Ľahol si nado mňa a nežne ma pobozkal. Usmiala som sa a objala som ho. Ľahol si vedľa mňa a ja som vstala. Vzala som notebook a zapla som film.
,,Mám na svadbu zavolať aj Jacka?" Spýtala som sa ho opatrne..
,,Neviem, myslím, že nad tým ani nemusíš rozmýšľať. Volať bývalého na svadbu trochu blbé nie?"
Prikývla som a ľahla som si mu na hruď. 
,,Alebo sa mýlim? Chceš ho tam?" Pozrel na mňa.
,,Nie, keď ho tam nechceš tak nie. Nechajme to tak."
Zapískala som na psov a oni vyskočili na posteľ. Toby ma preskočil a ľahol si ku Adrianovi. Eli sa schúlila ku mne a ja som ju hladkala.

5:20

Zobudila som sa na to, že mi prišlo strašne zle. Vstala som z postele a vbehla som do kúpeľni.
,,Láska? Si v poriadku?!" Zakričal na mňa Ad zatiaľ čo ja som vracala. Pribehol ku mne a chytil mi vlasy.  Bola som v strese, neviem prečo ale rozplakala som sa. ,,Pšš, neboj zlatko, to je dobré." 
Podal mi servítku a ja som si utrela ústa. ,,Prepáč, že som ťa zobudila. Bež si ľahnúť o chvíľu vstávaš do práce."
,,Prestaň láska, neospravedlňuj sa mi." Oprela som sa o jeho hruď, on ma objímal a hladil po chrbte. 
,,Zlatko? Nechcem nič naznačovať, ale poslednú dobu ti býva zle stále častejšie..."
Zdvihla som hlavu a pozrela som naňho. ,,Myslíš, že som.."
,,Neviem, nič nehovorím, len tak sa pýtam."
,,No, neviem. Mešká mi to už týždeň..." Pozrel na mňa.
,,Urobíš si test dobre?" Povedal vážne.
,,Čo ak tehotná budem?" Tejto téme sa úspešne vyhýbal celý náš vzťah, no na začiatku mi jasne povedal, že tak skoro mať deti nechce. Nechcel deti ani sa o nich baviť.
,,O tom sa budeme baviť keď budeš mať test." Povedal, vstal a odišiel do spálne.

Poobede som zbehla do obchodu a kúpila päť, tehotenských testov. Budem si ich robiť priebežne, každý deň. Prišla som domov a šla rovno do kúpeľne. Urobila som test a čakala som. 
Adrian nebol doma a tak som čakala sama. 
Sedela som na záchode a čakala. Boli to najdlhšie minúty v mojom živote. 
O pár minút som sa pozrela na test.
,,Do riti!" 
Sadla som si na zem s testom v ruke a prehrabla som si vlasy. 
Zhlboka som sa nadýchla a opäť som pozrela na test.
Dve čiarky, som tehotná...

Adrian prišiel domov okolo pol siedmej večer, ja som dnes mala voľno a tak som celý deň rozmýšľala ako mu to poviem, ako to zoberie no on moju dilemu vyriešil veľmi rýchlo.
,,Si tehotná?" Hneď vo dverách.
,,Žiadne ,,ahoj láska ako sa máš, ako ti dnes bolo? Si v poriadku?,, Nič?"
Odložil si tašku s nákupom a dal si dole vetrovku.
,,Pozri poviem ti to na rovinu, nechcem to dieťa, nie je to žiadna vec ktorú by som chcel osláviť alebo na čo by som sa tešil. Proste mi povedz či si v tom alebo nie."
Bolelo to. 
Každé jedno slovo ktoré vyslovil bolelo.
Do očí sa mi nahrnuli slzy a test ktorý som zvierala v dlani som doňho hodila a vybehla som do izby.

Adrianov pohľad

Keď do mňa hodila ten test a vybehla do izby, vedel som, že som to prehnal. Mrzelo ma to, no bola to pravda. Vzťah a svadba je jedna vec, no deti je už niečo na čo nie som pripravený. Už len tá svadba je pre mňa veľký krok a deti...
Vzdychol som a zdvihol som test zo zeme.
Boli tam dve čiarky, je tehotná.. 
Do frasa! Tresol som päsťou po stole a prehrabol som si vlasy. 
Položil som test na stôl a šiel som pomaly hore.
Zaklopal som na dvere našej spálne a vošiel som dnu.
,,Amie..." Ležala na posteli a plakala. Teraz som tak ľutoval čo som povedal..
,,Láska nemyslel som to tak. Prepáč, mrzí ma to.. proste som..."
,,Ozvalo sa tvoje staré ja však? ktoré keď niečo trápi, ničí ostatných aby sa cítili ešte horšie však? Mám pravdu, že?" Vzlykala.
Nemohol som jej na to povedať nič, lebo to bola pravda.
,,Prepáč, nechcel som ti ublížiť. Mrzí ma to prepáč. Pozri premýšľal som a... a o to bábo sa spolu postaráme dobre? Budeme ho vychovávať a milovať. Síce nie sme pripravení ale to asi nebudeme nikdy. Zvládneme to." 
Ľahol som si k nej a objal som ju."
,,To myslíš vážne?" Potiahla nosom a pozrela sa na mňa tými jej uplakanými očami.
,,Áno. Stalo sa, tak to musím prijať zodpovedne, nie ako decko ktoré myslí na seba. Ľúbim ťa a tak budem pri tebe aj keď som dieťa nechcel." 
Bolo vidno ako jej odľahlo. Hodila sa mi okolo krku a pevne ma objala. 
,,Ďakujem." Vzlykla.
,,Ja ďakujem tebe. Budeme rodičia zlatko." Zasmial som sa a dal jej pusu do vlasov.
,,Budeš úžasný otec." Usmiala sa a pobozkala ma.

O dva mesiace neskôr.

Ležím v posteli a plačem už druhý deň. Adrian mi nosí jedlo do postele no za tie dva dni som zjedla akurát tak jednu polievku. Po tom čo sa stalo nemám chuť do jedla.  Nemám chuť na nič.
Odkedy som sa dozvedela, že som o naše bábätko prišla, nemám chuť do ničoho.
,,Zlatko priniesol som ti pizzu." Vošiel do spálne Ad.
,,Nechcem." Smrkla som a utrela som si oči.
,,No ták láska musíš niečo zjesť. Za tie dva dni si zjedla len polievku. Daj si to prosím, aspoň pre mňa. Vieš čo sa stane keď nebudeš jesť."
Položil pizzu na stolík a ľahol si ku mne.
,,Daj si aspoň kúsok. Ničí ma ako sa trápiš."
Povedal to tak smutne a utrápene, že mi ho prišlo ľúto. Vlastne mi ho je ľúto celý čas. Za tie dva mesiace sme si obaja zvykli na to, že budeme rodičia. Ad sa už dokonca aj tešil na to malé. Na to ako ho bude učiť chodiť, rozprávať a..
Znovu som sa rozplakala. ,,Zlato neplač. Prosím. Ach tak ma bolí ten pohľad na teba. Na to ako sa trápiš. No ták." Vzlykol. Aj jemu stiekla slza po tvári. 
To ma rozplakalo ešte viac.
,,Prepáč, netráp sa kvôli mne." Pohladila som ho po líci a dala mu pusu na tvár.
,,Viem, že je to ťažké, ale musíš na to zabudnúť. Ideme ďalej dobre? Budúci mesiac máme svadbu, mysli na ňu. Aj tak to bolo ešte skoro. Máme devätnásť, zlatoko o chvíľku máme dvadsať musíme si užívať život, nemysli na to zlatko dobre? Bude to v poriadku. O pár rokov budeme mať bábätko znovu. Bude to všetko v poriadku, len už na to nemysli dobre?"
,,Ale čo ak potratím aj potom?"
Utrela som si slzy. Má pravdu. Nemôžem sa toľko trápiť. Slzami to nevrátim späť. 
Slzami nič nevyriešim a aj keď to bolí, musím na to zabudnúť.

Vzdychla som si.
,,Máš pravdu." Posadila som sa, utrela som si slzy. Vzala som pizzu ku nám a zapla som telku.
Pustila som na Netflixe náš obľúbený seriál a pozerali sme. 
Zjedla som celú pizzu a na moje prekvapenie, som na bábo myslela stále menej a menej.

O pár týždňov som na to nemyslela vôbec a bola som zas taká ako pred tým. Stále ma síce bolel pohľad na iné mamičky s deťmi a hlavne keď Jess mala už poriadne veľké bruško.
Po každom stretnutí s ňou, doma plačem, no už to tak bude. Môžem to potlačiť, ale nezabudnem na to nikdy.
Predsa len... prísť o dieťa keď ho už cítim..
 Zhlboka som sa nadýchla a vystúpila som z auta. Prešla som do svadobného salónu.
Ideme vyberať šaty, lebo už o mesiac sa vydávam a ja ešte nemám vybrané svadobné šaty.
,,Ahoj, no konečne. Kde si bola tak dlho?"
Objala ma Grace. Šaty idem vyberať s ňou, mojou mamou a Adrianovou mamou.
,,Prepáčte, že čakáte, ešte som niečo riešila s Adrianom. Môžeme ísť."
Zasmiala som sa a vošli sme do obchodu.