Sťahovanie nebol zlý nápad

Časť 46._Veľká hádka,priznanie_

13:45

Už hodinu meškám na obed a som na úplne opačnom konci Paríža ako je náš hotel. Absolútne netuším ako sa dostať späť do hotela. 
Vytiahla som z vrecka telefón a z posledných dát som si našla číslo taxíku a zavolala som naň.
Samozrejme sa ozval Francúzky taxikár a tak som spustila po anglicky. Nejako sme sa dohodli a o pár minút bol tu. Povedala som mu meno hotela a len som dúfala, že vie kde to je.
Mala som šťastie, taxikár ma zaviezol priamo k hotelu a vybehla som do izby pre peniaze. ,,Amie?" Zastavil ma hrubý hlas. Zhlboka som sa nadýchla. 

Fajn, nádych, výdych, úsmev na tvár.
,,Áno Adrian? Čo potrebuješ?" Bez slova sa mi hodil do náručia. Hlaso si vydýchol.  ,,Pane Bože vieš ako som sa bál?! Ešteže som ťa našiel. Kde si bola? Do riti Amie!" Odtiahol sa a zvrieskol. Odrazu sa objavil Luke a triedna učiteľka. 
,,Pane Bože Amie!" triedna pribehla ku mne a vystískala ma.
,,Zlatíčko šibe ti?! Nemôžeš len tak vybehnúť z hotela bez oho aby si niekomu povedala kam ideš a ešte k tomu nezdvíhať mobil!" Teraz kričala už aj učiteľka. ,,Prepáčte. Potrebovala som si prevetrať hlavu a tak som sa šla prejsť a tak nejak som stratila pojem o čase. Už sa to nezopakuje. Ospravedlňujem sa."
,,V poriadku zlatko hlavne, že si tu. Nechali ti obed, bež sa najesť."
,,Áno, len zbehnem pre peniaze za taxík." Usmiala som sa a vošla som do izby. Rýchlo som vzala peňaženku a vybehla som z izby. 
Nastúpila som do výťahu a zviezla som sa dole. Keď som vybehla pred hotel, taxikár tam už nebol.
,,To je v pohode, zaplatil som to." ozval sa za mnou hlas. Prudko som sa otočila a pozrela som na Adriana.
,,Oh, to si nemusel, počkaj vrátim ti peniaze." Začala som vyberať peniaze z peňaženky, ale Ad ma chytil za ruku a zastavil ma. 
,,To je v pohode. Dlžím ti to."
Smutne sa usmial a odišiel.
Snažila som sa to ignorovať. Odišla som do jedálne a zjedla som si obed. 

Po obede som šla na izbu ale nikto tam nebol. Počula som hluk z vedľajšej, babskej izby, tak som usúdila, že sú asi tam. Otvorila som notebook a začala som pozerať seriál.

18:29

 Trochu som zaspala a tak keď som vstala, bolo už pol siedmej, čo znamená že som nestihla večeru.
Vôbec ma to netrápilo, keďže som nebola hladná.
Vstala som sa šla som sa do izby upraviť. Vlasy som vy vypla do vysokého copu a obliekla som si béžový, over-size sveter, ktorý mi siahal do polky stehien. Stiahla som ho opaskom a tak vyzeral ako šaty. Obula som si vysoké čierne čižmy na opätku, lebo som myslela, žeby som sa ešte s babami prešla večným Parížom.
Vzala som si cez plece malú, čiernu kabelku a do nej som dala len telefón a peňaženku.
Vyšla som z mojej izby do tej vedľajšej a na moje prekvapenie bola natrepaná ľuďmi. 
,,Aaaa! Naša stratená Amie!" Zdvihla sa Grace s fľašou v ruke a prešla ku mne. Skoro spadla a tak som ju zachytila. ,,Je pol siedmej a vy ste už zjebaný? Pekne." Prekrútila som očami a pomohla som jej na gauč. Grace si sadla alebo teda zvalila sa na gauč a Adrian sa opito postavil. 
,,Lááska môjho životaaa! Poď so mnou." Zapotácal sa a zvalil sa na mňa. 
,,No, myslím, že máš dosť." Pokrútila som hlavou a prehodila som si jeho ruku okolo krku aby som ho mohla podopierať.
,,Dnes nikam nejdeme, že ste sa spili?" Pozrela som sa polovnímajúcu bandu ľudí. 
,,Dnes ostávame na hotely ako posledný deň, voľno chápeš." Zasmiala sa Tina.
,,Aha, no pekne." Pocítila som Adrianove pery na mojom krku. Otočila som sa k nemu a on mi chytil tvár do rúk. ,,Ľúbim ťa." Šepol a spojil naše pery. 
Bozkával ma jemne no nebolo to ako vtedy na zemi...
,,Wuuuuu!" Ozval sa hukot a potlesk. 
Vtedy sa Adrian akoby uvedomil, že nie sme sami a hneď sa odtiahol. Porozhliadol sa po izbe a potom sa pozrel na mňa.
Zapotácal sa a chytila som ho. ,,Fajn, máš dosť. Poď, odnesiem ťa do izby." Potiahla som ho k dverám, no on sa odo mňa prudko odtiahol. 
,,Daj mi pokoj!" Zvrieskol na mňa a ja som sa zapotácala. 
Všetci stíchli a upreli pohľad na nás. ,,Ad fakt by si si mal ísť oddýchnuť." Ozval sa Logan. 
,,Dajte mi obaja pokoj! Viem čo mám robiť"
Znovu sa zapotácal a ja som ho opäť chytila, no drgol ma od seba. ,,Nechaj ma! Zato, že som ťa pretiahol sa o mňa nemusíš starať! Nechcem ťa nerozumieš? Chcel som si len zajebať! Daj mi už pokoj!"
Vedela som o čo mu ide ale nedarovala som mu to. 
,,Tak ty si si chcel zajebať hej? Tak to ja som tá ktorá tu dolieza? A nebolo to náhodou celkom naopak. Pokiaľ viem, to ty si ma zavolal na rande, ty si za mnou stále doliezal a bozkával ma aj keď som nechcela lebo mám frajera nie? Ale nie lebo ty si hnusný sprostý egoista! Tváriš sa ako veľký drsný chlapec ktorý nikoho nemiluje ale čo si mi v ten večer hovoril? Čo mi stále hovoríš? o im už nepovieš však! Nedokážeš si priznať, že máš niekoho rád a..." 
,,Prestaň!"  Zvrieskol na mňa a díval sa mi priamo do očí a tým tie slová boleli. ,,Počúvaš sa vôbec? Teba? Ani náhodou! Stačil mi ten strašný sex,"
,,Aghhh stačí! Nenechám sa urážať takým bezcitným pakom ako si ty!"

Otvorila som dvere a vyletela som z izby. Zbehla som po schodoch k učiteľskej izbe a zaklopala som na dvere. ,,Áno zlatko?" 
,,Mohla by som sa ísť prejsť, len tu k Eiffelovke?"
,,Nooo, dobre choď ale o do dvoch hodín buď tu."
,,Áno ďakujem."
Zbehla som po schodoch dole a vyšla som z hotela.
Slzy sa mi z očí liali ako potokmi a ja som nevedela postaviť žiadnu priehradu. Nechala som ich plynúť. Zaslúžila som si to. Všetci ma varovali.
No ja som verila v to, že je iný.
Bola som tak tupá...
Vytiahla som telefón a vytočila som Jackovo číslo. Neviem prečo volám práve jemu, ale potrebovala som ho počuť.
,,Láska? Bože som tak rád, že ťa počujem. Chcel som ti zavolať no mal som rozbitý telefón včera som si kúpil nový a," Vzlykla som.
,,Zlato deje sa niečo? Si v poriadku?" Usmiala som sa. Môj rozkošný, milý Jack. 
,,Nie, teda áno, ale to ti musím povedať osobne pretože som spravila strašnú chybu." Plakala som.
,,Zlatko upokoj sa, si na hotely?" 
,,Nie." Znovu som vzlykla a zastavila som sa ,,Som sa tom nejakom moste vieš, ten  čo som ti ukazovala." vydrala som pomedzi plač. 
,,Fajn, buď opatrná a radšej sa vráť do hotela. Si aspoň dobre oblečená? Večer tam nie je tak teplo."
Chytila som sa za hlavu a rukou som si prešla po vlasoch. ,,Ahh, som v svetri, nie je mi zima." Usmiala som sa.
Bože ako som mohla podviesť niekoho tak milého a starostlivého s tým idiotom!
,,Ako sa cítiš?"
Rozhliadla som sa. 
Stála som uprostred mosta, podo mnou bola rieka a naokolo len pár ľudí aj to väčšinou páriky. 
Most osvetľovali pouličné lampy v tvare svietnikov. Bol to nádherný pohľad.
Utrela som si slzy.
,,Už je mi lepšie. Ďakujem láska." 
Oprela som sa o múr a sledovala som tečúcu rieku.
,,Zlato veľmi ma to mrzí." Vzdychla som si.
,,O čo ide? Láska tak mi to už povedz a netráp ma!"
,,Nedokážem to ani vysloviť. Bola som sprostá myslela som si, že viem čo robím a úplne som zabudla na to, že mám teba a... a proste som to celé zbabrala a keď ma po tomto uvidíš, už na mňa v živote neprehovoríš. Som strašne sprostá!" Znovu som sa rozplakala, no nie pre Adriana, ale kvôli Jackovi. On si to nezaslúžil. 
Je úžasný, milý, pozorný a miluje ma. Nikdy by ma nepodviedol.
,,Tak mi to povedz. Bude pre mňa horšie keď mi to nepovieš." Vzdychol si.
,,To určite nie . Som si sto percentne istá, že by si to radšej nevedel."
,,To je už jedno, stalo sa čo sa stalo a raz by som sa to aj tak dozvedel, tak mi povedz o čo ide."
Zhlboka som sa nadýchla. 
,,Ale nech zareaguješ akokoľvek, chcem aby si vedel, že je ma to strašne mrzí a veľmi ľutujem čo som urobila. Chcem sa ti dopredu ospravedlniť a,"
,,Hovor!" Povedal vážne a jeho tón už vôbec nebol milý.
,,Podviedla som ťa."