Vždy som sa snažila byť slušným dievčaťom. Teraz som na novej škole a je čas zmeniť to. Ale do cesty sa mi zamiešal slušný chlapec. Slušnosť teda zvíťazila. .len dokedy? Možno dovtedy, kým nepríde chlapec úplne iný ako ten môj? Možno nebudem chcieť...
Domov som sa vrátila okolo jednej ráno. Mama už spala, ale nevadilo by jej to. Večierku som mala do druhej, samozrejme výnimočne. Momentálne si balím veci, ktoré budem mať v lietadle pri sebe. ,,Okay, mobil mám, nabíjačku mám, notebook s nabíjačkou mám, zápisník mám. Ou ešte slúchadlá. Vzala som ich zo stola odložila som ich do kabelky. Hotovo. ,,Mamí? Ideme?" ,,Áno, už je tu taxík!" Zakričala mi zdola. Vzala som si kabelku a poobzerala som sa po prázdnej izbe. Vzdychla som si a zavrela som dvere.
6:59
Vošli sme do lietadla. ,,23...23..Tu! Poď." Mama mi zobrala tašku a vyložila ju hore. Sadla som si ku oknu a mama vedľa mňa. Vytiahla som si slúchadlá a zapozerala som sa na letisko. ,,Si v poriadku?" Len som prikývla. Nie som. Odchádzam preč. Preč od priateľov, starých rodičov od ľudí, ktorí pre mňa veľa znamenajú a to len tak, zo dňa na deň. ,,Mami prečo si mi to nepovedala skôr?" Mama sa otočila ku mne. ,,No...ja som sa to dozvedela krátko pred tebou." ,,Tak ako si stihla vybaviť bývanie, školu a zbaliť sa. Musela si to vedieť oveľa skôr." Mama vyzerala byť nervózna. ,,Mama?" ,,Dobre. Našla som si chlapa a budem sa vydávať. Vydám sa zaňho hneď ako prídeme aby sme dostali zelenú kartu. On nám vybavil bývanie a všetko ostatné. Ja som sa už len zbalila." ,,Nie, to si neurobila. Však nie.." mama len prikývla. Nemala som slov. Mama si poza môj chrbát niekoho našla a teraz sa za ním sťahujeme?! To je choré. ,,Prečo si mi to nepovedala?" ,,Ja som.." ,,Mama ako si mohla?! Vždy sme všetko riešili spolu! Mojich chlapcov ale aj tvojich! " Kričala som. ,,Slečna, poprosím Vás aby ste sa stíšila." Upozornila ma letuška. ,,Odchádzam. Ešte sme nevzlietli, chcem odísť." ,,To bohužiaľ nepôjde," Hneď na to sa ozval hlas pilota. ,,Dobrý deň vítam vás na palube. Pripútajte sa, odlietame. Prajem príjemný let." ,,Sadnite si prosím." Prikázala mi letuška a mne nezostávala iná možnosť. ,,Srdiečko je mi to veľmi ľúto. Bolo to tak narýchlo ja..." ,,Nehovor na mňa." Dala som si slúchadlá, nastavila som si hudbu a už som ju nevnímala.
V polke cesty som hudbu vypla a vybrala som si knihu. ,,Amie prosím nehnevaj sa na mňa." ,,Nehnevám sa. Len som sklamaná." Poznamenala som, otvorila som si knihu a začala som čítať. ,,Amie bolo to narýchlo a chcela som ti to povedať v lietadle." ,,Aby som už nemohla újsť však? Vyšlo ti to mami." Mama si vzdychla. ,,Myslela som si, že by si nesúhlasila." ,,Tak si ma položila pred hotovú vec ha? proste sa tam ide a hotovo. To bolo fakt pekné." ,,Amie je mi to strašne ľúto. Urobila som chybu. Prosím odpusť mi to." ,,Ja len...mrzí ma to mami. Nemám nikoho len teba a ty mi klameš a nepovieš mi takúto vec. Zranilo ma to mami." Do očí sa mi tlačili slzy. Aj mama mala už na krajíčku. ,,Prepáč srdiečko." Objala ma a ja som sa rozplakala. ,,Ľúbim ťa mami." ,,Aj ja teba srdiečko."
Minimálne dve hodiny mi ukazovala jeho fotky a poviem vám David (dejvid) je celkom pekný muž a verím, že aj dobrý. Ou a býva hneď vedľa nás. Väčšinu času v lietadle som prespala alebo som pozerala filmy. Sem tam sme sa ešte bavili o Davidovi alebo o živote v Amerike.
1:00
Bola jedna hodina ráno, keď sme sa konečne dostavili do Ameriky. No a plus cesta do Californie ,,Konečnéee!" Vošli sme do domu. ,,Wau, je oveľa krajší ako na fotkách." ,,Však? Je nádherný." ,,Kedy je svadba?" ,,Pozajtra." ,,Páni. Musím si ísť kúpiť šaty. Mám vyhliadnutý jeden salón pôjdeme tam ešte dnes." ,,Dnes? Aha, no vlastne áno." Zasmiala som sa a kráčala som po dome. Hneď ako som vošla videla som schody a dve miestnosti. Jedna vľavo a druhá vpravo. Vošla som do miestnosti vľavo. Bola to krásna obývačka. Gauč, telka, stolík a kreslo. Šla som do miestnosti vpravo. Kuchyňa s jedálňou. Tiež pekné. Okrúhly stôl, štyri stoličky. V kuchyni bol pult s dvomi stoličkami, kuchynská linka a všetko to bolo zladene do sivo-bielej. Vyšla som hore po schodoch a vybrala som sa doľava. prešla som po chodbe do prvých dverí.
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
,,Wau." To bude zrejme moja izba. Napravo bola krásna posteľ. Presne oproti dverám balkón. Pred balkónom viselo zo stropu hojdacie kreslo. Naľavo bol písací stôl a zrejme dvere od šatníka. Otvorila som ich. Áno, bol to šatník ale.. zo stropu visela nejaká šnúra? Potiahla som ju a zložili sa schody hore. Vzala som si telefón a nastavila baterku. Vyšla som po schodoch hore a naskytol sa mi nádherný pohľad. Malá podkrovná izbička. Asi namiesto pojdu.
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
Oproti mne bolo trojuholníkové okno. Pred ním bol matrac prikrytý bielou tenkou prikrývkou a na ňom boli vankúše. Nad matracom na strope boli svetielka. Vyniesla som si hore jeden z notebookov, svetielka som vypla a zišla som dole do mojej izby. Vyšla som von. Oproti mojej izbe boli dvere. Otvorila som ich. Bola tam kúpeľňa. Sprcha, záchod umývadlo, skrinky. Nič zaujímavé. Šla som teda naspäť. Oproti schodisku boli Dvere. Otvorila som ich. Bola to menšia prázdna izba. Zavrela som dvere a šla som ďalej. Napravo od schodov boli zase dvoje dverí. Otvorila som jedny. Veľká manželská posteľ, skrine nočné stolíky. Mamina izba. Šla som do dverí oproti. Kúpeľňa na vlas rovnaká ako moja, len zrkadlovo urobená. Vyšla som von. zbehla som dole do kuchyne ku mame. ,,Už tu máme veci?" Spýtala som sa a oprela som sa o kuchynský pult. Mama sa rozhliadala po kuchyni. ,,Áno, teraz dorazili." Postupne som si brala krabice do mojej izby. Začala som vybaľovať z krabíc. ,,Srdiečko dobalíš si to ráno, teraz choď spať!" Zakričala mi mama z prízemie. A tak som aj urobila. Bola som strašne unavená a tak som sa prezliekla do nočnej košele, ľahla som si do novej postele a zaspala som.
11:00
Zobudila som sa niečo okolo jedenástej. Čudovala som sa, lebo moje telo je zvyknuté vstávať o siedmej a to za každých okolností. No dnes zrejme nie. Keďže je o chvíľku obed, musela som vstávať aj keď sa mi totálne nechcelo. A tak som vstala z postele, prezliekla som sa a začala som vybaľovať.
O necelé tri hodiny na to, som mala všetko vybalené. ,,Dobre už len...slúchadlá. Kde len sú?" Začala som hľadať, no nikde som ich nevedela nájsť. Hľadala som v každej krabici, v každej taške ale nikde neboli. ,,Mamí?" Zakričala som, ale nikto sa mi neozýval. ,,Mama! Nevidela si moje slúchadlá?" Zase nič. Nikto sa mi neozval. Zbehla som dole. ,,Mamí?" Nič. Zišla som dole do pivnice. Mama sedela na stoličke s fotkami v ruke a plakala. ,,Mama, čo sa stalo?" Sklonila som sa k nej.
