𝓢𝓹𝓸𝓾𝓼𝓮𝓼?! ✓

×41×

Z tmy som započula pravidelný rytmus vo forme úderov. Po chvíli môj cit pre detaily pochopil, že sú to práve údery srdca, lenže nepochádzali z môjho tela, ale z tela, ktoré bolo na mne tesne nalepené.
Pomaly som pootvorila oči a moje registre sa postupne zostrovali. Pohľad zíval šerom, no aj tak som dokonale videla obrysy Müllerových svalov.
Moja hlava bola opretá o jeho hruď, preto som cítila jeho údery. Je priam klišé, že ma to mohlo zobudiť a moje logické myslenie to nedokázalo spracovať a ani logicky vysvetliť.
Držal ma v objatí, čo mi neprinieslo triezve myšlienky. Síce to bolo krásne pomyslieť si na chvíľu, ako každé ráno sa prebúdzam do takéhoto krásneho objatia, no nevedela som si predstaviť, že by ,,ten, čo objíma" mal byť práve Müller.
Musela som sa od neho dostať.
Hneď.
Pomaly a hlavne opatrne som jeho ruku presunula z môjho boku preč. Tak sa mi naskytol ten správny čas na únik. Taktiež opatrne, aby necítil prudké pohyby, som sa zdvihla do chladného prostredia.
Na sekundu mojou hlavou preblysla myšlienka, až si k nemu ľahnem späť. Späť do tepla.
Už opäť bláznim a nechávam sa ovládať pocitmi.
Potriasla som hlavou, akoby sa mi podarilo ich zahnať až do samého kúta a tam ich zamknúť.
Vykročila som pomaly do studeného rána von zo stanu.
Do šera.
Na moje šťastie som spoza vysokých kopcov zahliadla svetlé odtiene prebúdzajúceho slnka.
O chvíľu bude východ slnka.
Vytiahla som z vrecka mobil a skontrolovala čas.
Displej ukazoval krátko pred siedmou. Ťukla som na ikonu s fotoaparátom a zhotovila pár fotiek. Spomenula som si totiž, že včera ma to vôbec nenapadlo a tú dokonalosť spred mojich očí som musela mať zdokumentovanú.
Chvíľu ma ešte prebúdzajúce slnko nechalo čakať, no výsledok stál za to. Ihneď som zapla mobil a robila fotku za fotkou.
,,Ako ruka?" ozval sa za mnou dokonale chrapľavý hlas. Aj keď som vedela, komu patrí, moje telo aj tak prekvapila jeho náhla prítomnosť a dalo to poznať miernym trhnutím.
Šokovanému človeku trvá dlhšie zareagovať na podnet a ja som nebola výnimkou.
,,Ha?"
,,Tvoja ruka, bolí ťa ešte?" takmer okamžite sa mi podarilo spamätať a tak aj pozrieť na poranenú ruku.
V zápale a hltaní východu slnka som na ňu aj pozabudla. Akonáhle mi ju pripomenul, mierne ma miesto zaštípalo, no bolesť nebola taká aktívna a trpká, ako včera večer.
,,Trochu," prešiel ku mne a chytil ju do dlaní. Stále ma týmito krokmi a činmi prekvapuje. Neviem, kedy si zvyknem, že ten muž vedľa mňa sa ma dotýka viac, ako by som potrebovala.
Práve som sa zle vyjadrila. ,,Potrebovala" nie je to správne prirovnanie. Práve to vhodné znie ,,zniesla".
Výborne, opäť blúznim a do toho sa rozprávam sama so sebou.
Perfektné, po skončení tohto fiaska pravdepodobne budem musieť vyhľadať odbornú pomoc.
,,Fakt to je oveľa lepšie ako včera. Dám si na to tú masť a tú bolesť nebudem vôbec cítiť," snažila som sa zažartovať a taktiež ho odohnať od seba.
,,Dobre," povedal a vzdialil sa. Vydral sa zo mňa nebadateľný, no podstatný výdych úľavy.
Akoby povedala moja babka, nehovor hop, kým nepreskočíš. A tak to bolo aj v aktuálnom prípade. V skutočnosti sa nevzdialil, len odbehol po masť do mojej tašky a teraz mi ju masíroval na miesto poranenia. Jeho ruky boli také šikovné a ohľaduplné, že som ani necítila bolesť pri ich dotyku. Všetko mu išlo od ruky.
Doteraz to neviem pochopiť. Musí existovať niečo, v čom nie je dokonalý. A ja na to musím za každú cenu prísť! Mám ešte pár mesiacov a výborných príležitostí to zistiť.
,,Je to lepšie?" spýtal sa skôr už len zo zdvorilosti.
Hlavou som urobila jemný úklon na znak súhlasu, keďže zodpovedanie ďalších slov nebolo potrebné.
,,Zbalím stan a pospratávam ostatné veci. Ty zatiaľ počkaj. Potom pôjdeme naspäť." otočil sa a ako to, čo pred chvíľou povedal, už teraz realizoval.
,,Pomôžem ti?" ponúkla som sa a spravila krok.
,,Nie."
Tak to bolo od neho kruté, povedal to s takým odvrknutím, až som sa v polke kroku zastavila.
,,Prečo nie? Aj ja chcem byť aspoň trochu užitočná." Krok som dokončila a za ním nasledovali ďalšie.
,,Máš zranenú ruku. Pomáhaš mi už len, že stále žiješ a že ťa tvoja nemotornosť nezabila. Prosím, nech to tak aj zostane." Výborne! Starý mrzút prvej ligy je späť. Podarilo sa mu až päť minút správať sa normálne. No musím uznať, že oproti minulým trom mesiacom je to jeho osobný pokrok. Pravdu povediac, už ma to ani neurazilo, ani nedotklo. Za ten čas som si tak navykla ja tieto jeho príšerne rýchle zmeny nálad, že ma neprekvapuje jeho správanie a naučila som sa s ním žiť.
A toto práve potvrdzuje moje choré zmýšľanie.
Preto som mu nič na to nepovedala a v pokoji si sadla na kameň blízko plesa.
Cítim, že tu už budem len chvíľu a úprimne, bude mi to tu chýbať. Aj keď nemám rada zimu, toto je presne to miesto, ktoré môžem nazvať pravým pre uvoľnenie. Dovolenka.
,,Poďme!" ozvalo sa za mnou. Naozaj to zvládol dosť rýchlo. Opäť výborne.
Prešli sme pár stoviek metrov v úplnej tichosti, ktorá ma zvnútra postupne zožierala.
,,Môžem otázku?" nadhodila som, čím som zaskočila aj seba.
,,Už si ju premrhala." zazubil sa. Iba som prekrútila očami a pokračovala.
,,Všetko ti ide od ruky. Zatiaľ čo ťa sledujem, vo všetkom si dobrý. Existuje niečo, čomu sa nechytáš?" túto tému som použila len ako zásterku. Je to vlastne veľmi šikovný ťah. Človek začne tému niečím, čo je tomu druhému veľmi príjemne, nepriamo ho navedie, ten začne horlivo komunikovať a potom príde ,,podpásovka" vo forme krutej otázky, ktorú sa ho chcem už veľmi dlho spýtať.
Ako som dúfala, frajersky, priam namyslene nadvihol kútiky úst. Tento egoistický pohľad už veľmi dobre poznám. Müller je presne ten typ človeka, ktorý rád o sebe hovorí a potrebuje byť stredobodom pozornosti. Jeho veľmi silná vlastnosť. Nebojí sa vystupovať pred ľuďmi a vo veľkých zoskupeniach je ako doma. A práve túto jeho silnú stránku chcem teraz obrátiť proti nemu vo forme slabosti.
,,Všetko, čomu sa venujem, mi ide, takže ešte som neprišiel do kontaktu s nejakým problémom, ktorý som nevyriešil." Hrdo položený v pleciach postupoval ako silný, vyrovnaný muž.
,,Rád skúšaš nové veci?" opäť ďalšia lichotná otázka.
,,Samozrejme, keby som neriskoval, bol by som tam, kde ty." Žmurkol. Myslel si, že urazene založím rukami a prestanem viesť komunikáciu. No aktuálne je na omyle.
Snažiac sa nepostrehnúť nepriamu urážku na moju adresu som ďalej kládla otázky.
Samozrejme mi stále s hrdosťou odpovedal.
,,Zaujímavé. A to vážne si nikdy nenatrafil na chybu?" Predstierala som nadchnutie a udivenie.
,,Johnsonová," vyzeral naozaj ako špičkový namyslenec, ,,Na svet prichádzajú ľudia, ktorí majú šťastie, tak je v mojom prípade a potom sú tu aj takí tí smoliari, ktorým nejde nič, tejto skupiny si dokonalý príklad zase ty." nezastavil v kroku, ale ja hej.
Tak toto prehnal už na plnej čiare, no nebudem reagovať moc prudko.
Nádych. Výdych.
Moje kroky opäť nabrali na tempu, dohnali jeho bezchybnú výsosť.
,,Ďakujem, že si taký zdvorilý a úprimný." Začudovane na mňa pozrel. Asi mu začínalo dochádzať, že niečo nie je v poriadku. No bolo už neskoro.
,,Prečo, keď si taký bezchybne dokonalý, si sa rozišiel s Nicolle, s ktorou si bol už zasnúbený?" Ani si neviete predstaviť, aká nadšená som bola z jeho znepokojeného pohľadu. Síce na tvári sa snažil mať kamenný a nečitateľný výraz, no jeho oči ho prezrádzali. Práve mi povedali, že sa ho to dotklo viac ako som očakávala a že som zahrala na dosť tenkú strunu.
Na sekundu som to oľutovala, no nemienila som sa vzdať. Naozaj to chcem konečne zistiť.
,,To je jedno," jednoducho, už nie s toľkou hrdosťou, odpovedal.
,,No taaak, neberie sa to ako chyba v tvojom bezchybnom živote?" mala by som prestať znieť tak škodoradostne, lebo si sama sebe za chvíľu strelím facku.
,,Koniec otázok," nič viac nedodal. Dalo sa to očakávať, no mne táto chabá poznámka nevyhovuje.
,,Takto môj zlatý," otočil sa na mňa celý zaskočený mojím tónom, ,,som tvoja právoplatní manželka, tak mám právo vedieť čo sa stalo. Nikdy nevieš, kedy s tým vyplávajú médiá na povrch. Taktiež vieš o mne a Fabiánovi, tiež som ti to nechcela povedať, tak by sme si mohli byť konečne kvit!"
Šokovane predýchal to, čo som mu povedala. Na jeho očiach bolo vidieť, že nemôže nájsť ten správny argument. Porazenecky zvesil plecia, takmer nebadateľne, no všimla som si toho.
Uši nastražené, telo napnuté, čakanie na odpoveď bolo ešte horšie ako čakanie u lekára.
,,No?" naliehala som.
,,Hádka," odpovedal.
,,Čo?" nechápala som.
,,Pohádali sme sa," odpovedal stroho.
,,A to je dôvod na odlúčenie tesne pred svadbou?" Nechápala som. Však obyčajná hádka sa dá prekonať, tak prečo?
,,Áno," odsekol.
,,Kto bol na vine?" Naozaj to musím z neho ťahať ako z chlpatel deky?
,,Nedohodli sme sa."
,,Čo sa stalo?"
,,Zistili sme, že máme odlišné pohľady na život."
,,Však ste boli spolu minimálne päť rokov. To ste zistili par týždňov pred svadbou, že ste odlišní?" Vôbec tomu nerozumiem a to sa snažím tomu porozumieť.
,,Ty si tiež zistila až po niekoľkých mesiacoch, čo je Fabián zač?" prešiel do protiútoku. A to zabolelo.
Neodpovedala som, na čo prikývol. ,,Spravila si skoro to isté, tak prečo ma súdiš? Lepšie dva týždne pred svadbou, ako dva týždne po svadbe a robiť zbytočné haló."
,,Aj tak, niekoľko mesiacov a niekoľko rokov je veľký rozdiel." nepripustila som si neutrúsenie poznámky.
,,Prečo to kurva stále riešiš?" Už začínal zvyšovať hlas.
,,Pretože chcem, až si priznáš konečne chybu. Chcem, aby si pochopil, že nie si bezchybný, Caleb!"
Nechápem, prečo ma to vytočilo.
Nechápem, prečo som ho oslovila menom.
No uľavilo sa mi.
Šokovane otvoril ústa a nemo na mňa pozeral.
,,Prečo ťa to tak žerie?" jeho otázkou ma zaskočil. Zúžila som na neho nebezpečne oči.
Neodpovedala som. Nechcela som sa ďalej hádať a už som povedala všetko, čo som potrebovala.
,,Prečo?" Nádych, výdych. Neodpovedaj. Nerozčuľuj sa.
,,Prečo?!"
,,Nikto nie je dokonalý a ani ty, Caleb, tak sa s tým zmier!" Dobre, dlho mi to ovládanie nevydržalo. Musím sa naučiť lepšie ovládať.
,,A čo keď nie som ja na vine?" podotkol. To ma nenapadlo. Teoreticky, ak to pokazila ona, automaticky to Müllerova chyba nie je.
Dostal ma. Nemala som čo dodať.
,,Pozri. Ak nájdeš niekde chybu, ktorú spravím, prezradím ti tajomstvo." A teraz ma dostal úplne.
To znie ako hra. A ja som súťaživý typ, ktorý rád vyhráva. Popritom som zvedavá, takže touto poznámkou si práve podkopal hrob.
,,Budeš ľutovať, že si toto niekedy vypustil z úst." Zasmiala som sa. Strike.
,,Jedine, ak nájdeš na mne chybu, čo je možné asi tak, ako vyhrať v lotérii." žmurkol a pridal do kroku.
Nefandi si tak, Cabel!
Po hneve už nebolo ani stopy a ja som sa s radosťou pohla za ním. Skôr, či neskôr nájdem chybu aj na bezchybnom Calebovi Müllerovi a pomstím sa...