𝓢𝓹𝓸𝓾𝓼𝓮𝓼?! ✓

×3×

Bože! Bolesť!
To je pocit, s čím som sa zobudila. Úplne mi hučí v hlave. Ako keby mi o malú chvíľu mala vybuchnúť. A to pichanie, pane bože!
Prečo som bola hlúpa a ožrala som sa. A ako som sa vlastne dostala do izby?
Počkať! Toto v žiadnom prípade nie je moja izba. Moja spálňa, ak si dobre pamätám, bola bordovo-červená a táto je sivá a na môj vkus až príliž elegantná.
Hlavu som pridržala dlaniami a poobzerala sa okolo seba. Pohľad mi padol na miesto, vedľa mňa v posteli. Zaostrila som a zazrela hýbajúcu sa prikrývku.
O môj bože! Niekto leží vedľa mňa v posteli. Dúfam, že som nebola taká blbá a nevyspala sa s niekym cudzím. Alebo?
Začala vo mne vrieť panika a stres.
Prikrývka sa začala viac hýbať. Zľakla som sa a vyskočila na rovné nohy. Do ruky som zobrala vázu a čakala.
Prikrývka sa odhrnula, vázu som viac zovrela v rukách, no keď som uvidela osobu pod ňou, váza mi z rúk vypadla a rozletela sa na milióny črepov.
,,Johnsonová, čo tu do riti robíš?!" zakričal na celú izbu.
,,Ja neviem!" Až teraz som si všimla, že som len v spodnom prádle. Hneď som očervenala a zobrala na seba prikrývku.
,,Aj tak to nie je bohviečo," ironicky sa zasmial.
Keby pohľad vedel vraždiť, už dávno by tu bol ležal s guľkou v strede jeho prifajčeného ksichtu.
,,Tak ty....!" zúrivo som ukázala na neho prstom. V momente som prestala.
Moje ja upútalo niečo iné. Niečo na mojej pravej ruke. Niečo zlaté. Na prsteníku. Bože, prečo mám na prsteníku obrúčku?!
,,Prečo mám na prste obrúčku?!" spýtala som sa zdesene. Dúfam, že sa nestalo to, čo si myslím...
Müller vyvalil na mňa oči a tiež vystrelil z postele smerom ku mne.
,,Čo si povedala?!" hrozivo sa blížil a priam strhol moju ruku k sebe. ,,Au!" posťažovala som sa. Jeho zovretie dosť bolelo.
,,Do riti!" nezabudol dodať.
Pozrela som sa na jeho ruku. Aj na jeho ruke bola zlatá obrúčka.
,,Že sa nestalo...." začala som, ale hlas sa mi zlomil.
,,Dúfam, že nie..." zhrozil sa znova.
Bože, dúfam, že sme sa nezobrali. Ako by sa potom vysvetlili dve obrúčky, ktoré sme ešte včera nemali a zobudenie sa vedľa seba len v spodnom prádle.
To by bol prúser! Do pekla, len to nie!
Neznesiem len pohľad na neho a nie to život s ním. Nedokážem si predstaviť, že by sme mali zdieľať jeden byt, či dom. Je mi z toho na vracanie.
Müller prešiel k stolíku, na ktorom bol položený papier. Prečítal ho a akosi onemel. Papier mu spadol na zem a buchol do steny.
V momente mi nebolo všetko jedno. Panika a stres sa premenili na zdesenie a strach.
Bez slova som podišla k nemu a papierik zdvihla.

Vážení novomanželia Müllerovci,

  Vašu včerajšiu spoločnú výhru v hodnote jednej miliardy dollárov sme úspešne premiestnili na váš nový spoločný účet.
  Ďakujeme za vašu návštevu a príďte znova....
                       

S pozdravom váš personál.

Tak moje obavy sa skutočne naplnili. Musela som si na to sadnúť, lebo by som asi nedopadla najlepšie. S vyklepanými rukami som papier položila znova na stolík.
Müller si stále niečo šomral popod nos.
Naraz sa zobral do šatníka a začal sa obliekať.
,,Kam ideš?" spýtala som sa.
,,Idem to všetko vyriešiť," ani sa na mňa nepozrel.
,,Počkaj a čo ja?!" spýtala som sa hlasnejším hlasom.
,,Čakaj tu," povedal bez citu.
,,Ja chem vysvetlenie!" Prekrížila som si ruky.
,,Drž hubu!" otočil sa na mňa. Vyzeral hrozivo, ale ja som sa zobrala ku nemu.
,,Ja nebudem držať hubu, už nie som mala a už sa ťa nebojím. Buď mi niečo povieš, alebo..." začala som sa vyhrážať. Mala som ho plné zuby.
Chytil ma za zápästie a agresívne ma pritlačil k stene. ,,Alebo čo? Pôjdeš to požalovať učiteľke!? Alebo mamičke?!" Bol na mne doslova natlačený a dal mi to pociťovať. Metala som sa. Nebola to najpríjemnejšia poloha.
,,Pusti ma!" Metala som sa.
,,Inak?!" Nadvihol obočie.
,,Inak začnem kričať!" Škodoradostne som sa pousmiala.
Pozrel sa mi do očí, čo bolo pár milimetrov od mojich. Zovretie uvoľnel a pokračoval v obliekaní.
,,Tak vysvetlíš mi to?" spýtala som sa po chvíli.
Pozrel sa na mňa spod zamračeného obočia. Bez slova zavrel dvere, takže som ostala v apartmáne sama.
Je čas zahrať sa na detektíva.
Vošla som do šatníka a začala hľadať. No ako som tušila, nič som nenašla. Ani neviem, čo som vlastne hľadala.
Akurát, keď som vyšla zo šatníka, dvere sa rozleteli a v nich stál totálne nasratý Müller. Normálne som prekvapená, že sa neutrhli z pántov.
Ako vošiel do izby, začal hovoriť spŕšku nadávok.
,,Povieš mi konečne, čo sa to tu deje?!" Zakričala som. Prestalo ma baviť hrať neviditeľnú a len tak sa prizerať.
Hneď sa na mňa prekvapene pozrel. ,,Ešte ti to nedoplo?! Včera sme sa zobrali!" Hodil nejakú vec na zem.
,,A odkiaľ si zobral prstene?" spýtala som sa. Táto vec ma trápila najviac.
,,Do toho ťa nič!" vybafol na mňa.
,,Odpovedz!" nezmierila som sa s tým, že mi to nepovie.
,,A čo keď poviem, že nie?" nadvihol obočie.
,,Tak poviem, že si totálny magor!" On to vôbec nechápe? Potrebujem vedieť len tak málo a ani to mi nechce povedať. ,,Choď dočerta!"
Chcela som odísť, no zastavila ma jeho ruka. ,,Kde ideš?" spýtal sa majetnícky.
,,No len tebe sa budem spovedať!" Fľochla som mu do očí.
,,Nikam nejdeš." Ale idem Müller! A ty mi v tom nezabrániš.
,,A čo keď idem?" spýtala som sa.
,,Nejdeš. Potrebujem to vyriešiť..." povedal a hodil mi do rúk noviny.
Titulná stránka zdobila fotka nás dvoch. Ja som mala na hlave provyzorný závoj, ktorý som v živote nevidela a on oblek, v ktorom som ho večer videla.
Bola tam pekne dopodrobna opísaná naša svadba a nechýbali otázky typu: Kto je tá mladá žienka po jeho boku? Ako to, že ju vidíme prvýkrát? Našiel si náhradu za Nicol?
Kto je dočerta Nikol?! A aká som ja náhrada?!
,,Čo to je?!" podstrčila som mu noviny pod bradu.
,,Potom ti to vysvetlím, len budeš musieť teraz so mnou odísť...." povedal.
,,A prečo? Ja nikam s tebou nejdem!" Povedala som mu.
,,Musíš, už sa nedá z toho vycúvať..." zamrmral.
,,Z čoho?" nechápavo som naňho civela.
,,To je jedno. Choď sa zbaliť, počkám ťa dole." pustil mi ruku a uvoľnil mi cestu.
Rýchlo som utiekla z apartmánu, no keď som vyšla, bola som mierne dezorientovaná.
Následovala som zelené blikajúce svetielka únikový východ, až som sa dostala na recepciu.
,,Prosím vás kadiaľ sa dostanem na apartmán  B199?" spýtala som sa zadýchane.
Vrátnička na mňa pochybovačne fľochla, ale pomohla mi zorientovať sa v tomto obrovskom hoteli.
Našla som svoj apartmán, zabalila si veci do kufra a napísala Vicky stručnú SMS-ku, aby sa o mňa nebála. Budem jej aj tak musieť všetko po poriadku vysvetliť.
Zišla som dole, kde netrpezlivo postával Müller.
,,A čo keď s tebou nepôjdem?" spýtala som sa už miernejším hlasom.
,,Musíš, nemáš na výber..." povedal a ponúkol mi rameno.
,,Ja sa ťa nechytím!" povedala som.
Rameno teda spustil k telu a pokračoval v ceste von z apartmánu.
Keď sme vyšli z hotelu, pred ním stála žiarivo biela limuzína.
Pán v uniforme podišiel k dverám. ,,Pán Caleb Müller, nech sa páči. Ďakujeme, že ste navštívili práve náš hotel. Boli sme poctení vašou prítomnosťou." Müller len kývol rukou a nasadol.
Čo to do čerta....?!

................................

Hello my loves!❤❤❤

Dnes taká dlhšia kapitolka, dúfam, že sa páčila. 😉😁
Každý vote alebo komentík veľmi poteší.🙋
Ďakujem za prečítanie.📖👀
Zatiaľ bye, bye...✌✌✌

😙JuliaMrmusova😙