𝓢𝓹𝓸𝓾𝓼𝓮𝓼?! ✓

×9×

Bol najväčší čas opustiť moju izbu. Už som otvárala kľučku, keď vtom som si spomenula na topánky. Pozrela som sa na nohy, boli bosé, ak nerátam silónové telové pančuchy.
Rýchlosťou blesku som pribehla k môjmu kufru a dala sa do hľadania hodných lodičiek.
Po chvíli hľadania som sa rozhodla pre čierne, jednoduché, na tenkom pätnásť-centimetrovom  opátku s otvorenou špičkou a malým strieborným kamienkom navrchu.
Obula som si ich a zhlboka nadýchla. Bála som sa veľmi toho výstrihu, či to nie je až moc extrémne.
No mám sa hrať na pani Müllerovú a tá by si ich určite obliekla.
Nebrala som si nič so sebou, však na čo...
Zatvorila som kľučkou veľké dvere od mojej izby a zamierila k schodišťu.
,,Prečo jej to tak trvá?!" počula som z dola hlasy. Ten, ktorý sa ozval, by som spoznala aj o polnoci. Ten hlas nenávidím z hĺbky duše.
,,Možno už za chvíľu príde..." prehlásil ten druhý. Zarazilo ma na začiatku schodišťa. Čo tu robí?! Prečo robí?! Dúfam, že som nepočula ten hlas dobre... Určite tu nie je. Nemôže tu byť!
Nasucho som prehltla a vydala sa ďalej po schodoch smerom dole.
Začínala som vidieť svetlo. Srdce mi išlo vybehnúť z hrude.
Pozrela som sa na dve postavy osôb pred sebou, ktoré sa medzi sebou zhovárali. Jedna z nich patrila Müllerovi tá druhá... No ako to povedať, moje obavy sa naplnili...
Zdvihol hlavu a pozrel sa mojim smerom, rovno do očí. Automaticky som hlavu sklonila a pozerala sa na zem. Cítila som jeho intezívny pohľad, ako ma na štipku pozoruje. A bolo mi to sakra nepríjemné!
Müller si všimol, že sa pozerá inam ako na naho a tak otočil hlavu mojim smerom. Klamala by som, keby som povedala, že nebol prekvapený. Určite nečakal, že to zoberiem vážne a že si ich naozaj oblečiem. Tak, 1:0 pre mňa.
Ďalší intezívny pohľad mi nepridal na odvahe, skôr bol dôsledkom sfabenia mojich líc na červeno.
,,Tak tu si zlatko," prelomil ticho Müller a podal mi ruku, ktorú som neochotne a nútene prijala.
Usmiala som sa na neho nacvičeným úsmevom a pozrela sa na osobu vedľa.
,,Ahoj, Fabián...." ako správna dáma som dodržala očný kontakt.
,,Ahoj, Thiana..." hlesol ešte dosť dezorientovane.
,,Páni, vy sa poznáte? To som nečakal, chcel som vás predstaviť, ale asi nemusím.
Ale aj tak to urobím," prehodnotil Müller s úsmevom. ,,Fabián, je mi česť ti predstaviť moju manželku Thianu Müllerovú," ako to vyznelo z jeho úst, mala som chuť vracať. Vôbec to k môjmu exotickému menu nepasovalo.
,,Odkiaľ sa poznáte?" Zaujímalo Müllera. Pri tom nezabudol nadvihnúť obočie.
,,To je dlhý príbeh, netreba už ísť?" spýtala som sa, aby som zmenila nepríjemnú tému.
Nechcela som rozoberať mňa a Fabiána. Dnes nie a už  nikdy. Všetko je minulosť....
,,To je už toľko hodín?" spýtal sa sám seba Müller, keď sa pozrel na hodinky. ,,Už by sme mali ísť..." prehodnotil a ujal sa cesty do auta.
Pritom mi ponúkol rameno a ja som ho musela prijať. Do ucha mi zašepkal, aby som to počula len ja. ,,Keby som ťa nepoznal Johnsonová, na mieste by som ťa pretiahol!" Striaslo ma. Magor! Capla by som ho na mieste, no kvôli osobe kráčajúcej za nami, nemôžem. Do čerta! Využil situáciu vo svoj prospech!
,,Toto som počuť nechcela. To ti nezabudem!" Hrozivo som sa na neho pozrela. Však počkaj, ja ti to vrátim!
Len sa usmial, tak frajersky, majetnícky a ako správny gentleman mi otvoril dvere.
,,Ďakujem," usmiala som sa a prešla von.
Vonku nás už čakala čierna vyleštená limuzína a pred ňou milý pán zo včerajška.
,,Zdravím Louis!" Usmiala som sa na ňho. Úsmev mi srdečne opätoval. Z tohto uhla sa trochu podobal na môjho otca.
,,Zdravím pani Müllerová!" Odpovedal.
Otvoril mi dvere a ja som vstúpila tak, aby som si nezamala šaty.
Za mnou nasadol Müller, za ktorým sa dvere zavreli.
,,Fabián s nami nejde?" spýtala som sa s nadvihnutým obočím.
,,Nie, on prišiel na svojom aute. Pôjde za nami." Pokrčil plecami. ,,Odkiaľ sa vy dvaja vlastne poznáte?"
,,To je jedno," povedala som, pričom som stále udržiavala kontakt so zemou.
,,Počuj Johnsonová, nedáme jedno? Máme päťnásť minút..." pozrel sa na hodinky. Bleskom som sa na neho pozrela.
,,Ani v smrti, fúj!" Zhnusila som sa.
,,Ja si robím srandu. V živote by som ho do teba nezasunul. Ešte by som niečo chytil." Vystrúhal nechutnú grimasu.
,,Magor," zamračila som sa. Následne som posmutnela, jeho slová boli vážne kruté a nepekné. K tomu klamlivé!
,,Toto si Müller prehnal!" Slza mi klesla po líci.
Ja viem, prepáč," hlesol. ,,Ja som to tak nemyslel,"
Oči som vypúlila, div mi nevypadli z jamôk. Nikdy ma ten zjav neprestane udivovať...
V limuzíne zavládlo opäť ticho. ,,Inak, dávaj si pozor na môjho otca. Matku dokážeš presvedčiť, ale otec nedôveruje nikomu inému než sebe." zahlásil, pričom sa pozeral von oknom.
,,Aha," nevedela som, čo mám na to odpovedať.
,,Chcel som povedať, že býva občas nepríjemný. Všetko nechaj na mňa. Ja už niečo vymyslím," dopovedal a ja som čušala.
Nebolo na to čo odpovedať. Ostala som v zamyslení, a ani som si nevšimla, že limuzína zastala.
,,Sme tu," vydýchol a pozrel sa na mňa.
,,Vážne musíme ísť?" smutne som sa spýtala. Nemám ani poňatia, ako sa mám správať v takej spoločnosti.
,,Už nie je čas vycúvať." inú odpoveď som nečakala.
Dvere na oboch stranách sa rovnako otvorili a my sme vystúpili za pomoci sluhov.
Chudáčikovia. Na takúto prácu by som potrebovala veľa strpenial.
Jednoducho, ja by som to nevedela robiť. Chválim ich, pretože stále počúvať tích snobov, to je umenie.
A náhodou, keď je niekto z nich nespokojný...
,,Ďakujem," poďakovala som.
,,Základné pravidlo," ozval sa mi pri uchu Müllerov hlas, ,,nikdy v spoločnosti neďakuj sluhom."
,,To je hrozné," povedala som zhrozene.
,,Je to k nim hnusné, ale to som nevymyslel ja," povedal a postavil sa vedľa mňa. ,,Takže ukáž, aká dobrá herečka si..." zasmial sa.
,,Nie že sa za teba budem hanbiť..." pozrel sa mi do očí.
,,To bolo hnusné a neboj sa. Nebudeš," falošne som sa usmiala a prijala jeho ponúknutú ruku.
Hneď, ako sme sa ocitli na prahu obrovských presklenných dverí, ožiarovalo nás nepríjmné svetlo fotoaparátov. Müllerovi to samozrejme nič nerobilo, keďže bol na to zvyknutý. Ale čo ja? Prečo musím takto trpieť?!
,,Uvoľni sa a nevšímaj si tých fotoaparátov," ako keby mi čítal myšlienky.
,,No to sa nedá. Je to nepríjemné na oči. Štípe to," odpovedala som mu.
Pozrel sa na mňa a potom na fotografov. Pred nami išli čierni obrovskí muži, pravdepodobne bodyguardi.
Za nami tiež.
,,Zatvor si oči," pošepkal mi.
,,Nie, ešte zakopnem, spadnem a bude to v každom bulvárnom časopise. To hádam nechceš, nie?" stále som sa pozerala na neho.
,,Ver mi. Keby niečo, ja sa vynájdem..." povedal a ja som ho poslúchla, no s tou vierou som bola opatrná.
Pomaly som zatvorila oči. Bol to príjemný pocit. Svetlá uhasli a cez zatvorené oči ich nebolo takmer vidieť.
,,A sme tu," pošepkal znova. ,,Už môžeš otvoriť oči. Tu majú paparazzi vstup zakázaný."
Znova som ho poslúhla. Otvorila som oči, no naprv som si musela privyknúť na svetlo.
A potom sa mi naskytol výhľad na tú dokonalosť. Všade sklo, pod nohami červený koberec, poháre na stopkách najdrahšej značky.
Obrovská sála bola sladená dekoráciami dočervena. Či to nasvedčovalo obrovskými závesmi na obrovských oknách, alebo farbou uniforiem čašníkov, alebo obrusmi na stoloch, alebo stoličkami....
Na prvý pohľad toto prostredie je dychberúce, no keď mám rozmýšľať, koľko na tom pracovali, kým to dostali do tejto podoby....
,,Tam máme miesto," povedal mi Müller, čím ma vytrhol z vlastných myšlienok.
Kývol k stolu so šiestimi stoličkami, kde boli práve dve voľné.
Pomaly sme sa blížili k posedeniu a ja som si mohla všimnúť bohatosť.
Niet divu, že tento stôl patrí Müllerovcom.

...........................

Ahojte miláčikovia!❤❤❤

Čo dodať. Konečne normálne dlhá časť. Aký máte z toho všetkého pocit?🌹🌸
Budem vďačná za každý vote alebo koment.🍀
Ďakujem za prečítanie.👀
Bye, bye...✌✌✌

Retime_Juliq45😙